Posunuli sme sa o ďalších dvanásť mesiacov vpred, do roku 1987. Československu sa predstavil automobil Škoda Favorit, počet obyvateľov Zeme prekročil 5 miliárd a bol prijatý Montrealský protokol týkajúci sa látok poškodzujúcich ozónovú vrstvu Zeme. V Československu bola zahájená skúšobná prevádzka leteckej záchrannej služby a požiar v londýnskej stanici metra King´s Cross si vyžiadal 31 obetí. Na svet prišli Sebastian Vettel, Lionel Messi, Novak Djoković a Sidney Crosby. Naopak, slnečné svetlo naposledy uvideli Andy Warhol, Rudolf Hess, Ondrej Jariabek či Hana Vítová. A BLACK SABBATH priniesli svetu 1. Novembra dosku „The Eternal Idol“.
Ak by som mal tomuto opusu prideliť nejaké prvenstvo, určite by sa jednalo o najťažšie a najzmätočnejšie vznikajúce dielo. Začala ho nahrávať zostava Tony Iommi, Ray Gillen, Geoff Nicholls, Eric Singer a Dave Spitz v Montserrate s producentom Jeffom Glixmanom, aby bolo dokončené v Londýne pod taktovou Chrisa Tsangaridesa v podobe Tony, Geoff, Tony Martin a Bob Daisley ako session basgitsarista. A aby toho nebolo málo, manažér Patrick Meehan mladší (syn manažéra, ktorý zapríčinil rok trvajúci súdny proces v období dosky „Sabotage“) bol tiež vyhodený počas štúdiových prác. No napriek tomu má tento album v mojich očiach status utajeného, vysoko kvalitného a asi najmenej doceneného albumu v celej bohatej diskografii BLACK SABBATH.
Prečo teda toľko zmätkov? Basgitarista Dave Spitz odišiel z dôvodu neusporiadaných osobných finančných záležitostí a tak bolo právoplatné členstvo v kapele ponúknuté Bobovi. Ten však v tom období spolupracoval s Garym Moorem a tak súhlasil s nahraním svojich partov iba v pozícií hosťa. Oveľa prekvapivejší bol však spevákov odchod. Ray Gillen síce odvádzal skvelú pódiovú show, no keď prišlo na písanie nového materiálu kapela s nevôľou zistila, že nielen že nedokáže napísať ani notu, ale že nemá ani potuchy o štúdiových záležitostiach. S textami teda vypomohol (ako v prípade „Seventh Star“) Geoff Nicholls. No vyhadzov mu „zaistil“ jeho absolútne neprofesionálny a laxný prístup a tak sa otvorila cesta pre Tonyho Martina, predstavujúceho v mojich očiach vedľa Ronnieho Jamesa Dia druhého vrcholného speváka Sabs. A navyše priniesol do kapely dlho žiadanú stabilitu a istotu. Jeho pozícia v kapele však nebola závideniahodná a túto neľahkú situáciu zvládol iba vďaka svojmu prístupu a nespornému talentu.
Nové songy boli totiž napísané na mieru na Gillenov hlas a ak si album pozorne vypočujete a porovnáte s ostatnými na ktorých sa Tony Martin podieľal zistíte, že jeho vokál je predsa len niekde inde. Ale podľa Boba Daisleyho, boli inštrukcie Tonyho Iommiho jasné: „Tony vydal pokyny v tom zmysle, že Rayove party sa majú čo najvernejšie odkopírovať. Keď si ale vypočujete Gillenove ukážky, sú tam drobné rozdiely. Hlavne v skladbe „Hard Life To Love“, kde kreatívnych prvkov nového speváka nie je málo.“
Tak či tak, je udivujúce aký kvalitný opus sa napriek vyššie uvedeným skutočnostiam kapele podarilo nakoniec vyprodukovať. Doska začne vo veľkom štýle parádnou záležitosťou „The Shining“, aby pokračovala cez nemenej úspešné záležitosti ako „Ancient Warrior“, „Glory Ride“ s dokonale lyrickou strednou časťou, či temnejšie záležitosti pripomínajúce slávnu minulosť súboru ako „Nightmare“, „Born To Loose“, či záverečná titulná „Eternal Idol“. Táto ťažoba je aspoň na chvíľku odľahčená krátkym akustickým intermezzom „Scarlet Pimpernel“.
Turné na podporu novinky bolo pomerne krátke a okrem oboch Tonyov a Geoffa sa na ňom podieľal basgitarista Jo Burt (občas zaskakoval už známy Dave Spitz) a biciu artilériu ovládal Terry Chimes, ktorý nahradil po jednom jedinom koncerte Beva Bevana, ktorý so Sabs nahrával dosku „Born Again“. Najexotickejší koncert v rámci tohto turné bolo určite vystúpenie v Južnej Afrike a Tonyho Iommiho postretli neradostné príhody akými boli tenisový lakeť a singapurská horúčka, ktoré určite patria neodmysliteľne k životu hudobníka. No Sabbath mali následne prísť s vysoko kvalitným dielom , ktoré pozitívne naladilo kritiku i fanúšikov a volalo sa „Headless Cross“.
Perličky okolo „The Eternal Idol“
Pôvodne zamýšľaný názov albumu bol „Blood God“.
Skladba „Nightmare“ sa mala pôvodne objaviť na soundtracku k filmu Nightmare on Elm Street, ktorý dal songu aj názov.
Smiech v pozadí spomínanej skladby „Nightmare“ je to jediné, čo na doske zostalo z výkonu pôvodného speváka Raya Gillena. Verzia s jeho spevom vyšla ako bonusový disk de luxe vydania z roku 2010.
Singel „The Shining“ obsahoval okrem titulnej záležitosti ešte dve štúdiové veci, ktoré sa na albume neobjavili. Hitovú „Some Kind Of Woman“ a „Black Moon“, ktorá sa v prepracovanej podobe objavila na nasledujúcom opuse „Headless Cross“.
Tony Iommi chcel na obal dosky použiť súsošie „Idole Eternelle“ od Augusta Rodina z roku 1889, ale jeho požiadavka bola zamietnutá. Manažment kapely sa ale nedal odradiť a tak bola najatá modelka a manekýn, ktorí boli nastriekaní zlatou farbou aby spodobili spomínané dielo. Po ôsmych hodinách fotografovania museli byť obidvaja odvezení do nemocnice kvôli otrave.
V čase nahrávania klipu ku skladbe „The Shining“ bola kapela bez basgitaristu a tento nedostatok bol vyriešený tak, že bol zobratý človek priamo z ulice, ktorý vyzeral dostatočne ako rockový hudobník.
Pôvodný názov skladby „Ancient Warrior“ bol „The Axeman“.
Song „Glory Ride“ pojednáva o stíhacích pilotoch počas druhej svetovej vojny.
Dagon