Skočili sme do roku 1976. Bola založená spoločnosť Apple, firma IBM predstavila svetu prvú laserovú tlačiareň a do kín prišiel film Rocky. Fidel Castro sa stal prezidentom Kuby, bol vypracovaný projekt Vodného diela Gabčíkovo-Nagymaros a v Sudáne bol zaznamenaný prvý prípad Eboly. Na svet prišli mená ako Richard Zedník, Martina Moravcová či Seann William Scott. A naopak, navždy odišli postavy akými boli Mao Ce-tung, Max Ernst, Werner Karl Heisenberg a Agatha Christie. A Sabs predviedli svetu 8. Októbra siedmu radovku „Technical Ecstasy“
Jedná sa o zvláštny album. Pre mnohých znamená prvý citeľný ústup z ťažko no zaslúžene vydobytého výslnia. No iní (a žiaľ je ich oveľa menej) ho vnímajú ako dielo prichádzajúce na radu potom, ako sa poslucháč nasýti starého známeho a túži po tom ponoriť sa hlbšie do tajov menej známych dosiek, aby v často prehliadaných zákutiach našiel cenné poklady. Sú to opusy, akými sú „Come Taste The Band“ od DEEP PURPLE, či „Point Of Entry“ Judas Priest. A práve sem patrí aj „Technical Ecstasy“ – album, ktorý je možné chápať svojím spôsobom ako čudný, akoby zahalený príkrovom hustého a ťaživého nánosu doomu výsledkom čoho je nevyhnutný dojem chátrania a rozkladu. Nech je to akokoľvek, „Technical Ecstasy“ je v mojich očiach to najlepšie, čo BLACK SABBATH nahrali v Ozzyho ére a spája sa s ním ešte jedno moje osobné naj. Je to doska s tým najkrajším obalom v celej ich doterajšej kariére a jeho autorom nie je nikto iný ako štúdio Hipgnosis, ktoré je okrem iného podpísané pod takmer všetkými covermi PINK FLOYD.
Tak či tak, toto dielo sa nieslo v znamení stále viac sa prehlbujúcej priepasti plnej umeleckých nezhôd medzi Ozzym a Tonym. Najväčším jablkom sváru bolo tentoraz angažovanie klávesáka Geralda Jezza Woodruffa. Áno, o niečo podobné sa Sabati úspešne pokúsili už pri „Sabbath Bloody Sabbath“, ale v tomto prípade bol Gerald plnohodnotným piatym členom (teda aspoň v štúdiu) a jeho nástroj je neprehliadnuteľný. A dokonca zasahoval citeľne aj do samotného tvorivého procesu – vec predtým absolútne nemysliteľná. Podľa jeho slov mal výrazný podiel pri komponovaní druhej „You Won´t Change Me“ a napísal celú „Dirty Women“, no na obale je uvedený ako pomocník pri aranžmánoch. Nuž, pravdu sa už nedozvie asi nikto. Ako už bolo povedané, najväčší problém s týmto faktom mal Ozzy. No jeho nevraživosť pramenila aj z faktu, že Woodruff pochádzal z dobre situovanej vyššej vrstvy, kým Osbourne sa musel vypracovať z absolútneho dna.
Tak či tak, kapela odišla najprv do Glaspantu vo Walese, čo bola absolútna diera a odtiaľ putovali do Ridge Farm Studios v Sussexe. A nakoniec sa s prakticky hotovým materiálom presunula do Criteria Studios na Miami, kde strávila asi tri mesiace, aby nakoniec finálny mix dokončil Tony a Robin Black v Los Angeles. Bol to práve Tony, ktorý sa sťažoval na to, že kapela (podobne ako už neraz v minulosti) nechala záležitosti okolo finalizácie dosky na jeho bedrách. No tak či tak, to čo nakoniec skončilo na albume je jedným slovom úchvatné zavŕšenie celej Osbournovej éry.
Celá táto spanilá jazda začína kusom „Back Street Kids“, ktorý sa radí k veciam z minulosti, akými boli „Symptom Of The Universe“, či „Hole In The Sky“ no sú to práve Geraldove klávesy, ktoré tomuto songu (a vlastne celému opusu) dodávajú punc čohosi skutočne nadčasového. A následná „You Won´t Change Me“ (no nielen ona) patrí bez debaty k zlatému fondu klasických BLACK SABBATH. A potom šok z najväčších. Pieseň „It´s Alright“ – balada ktorá sa nielenže nesie v stopách The Beatles, ale celá (s výnimkou gitarového sóla) je prácou Billa Warda. A čerešničkou na torte je vokál, ktorý taktiež zaobstaral bubeník. No nebolo to pre jeho nekonečné ego. Dôvod je oveľa prozaickejší. Ozzy vraj prišiel do štúdia práve v momente, kedy bola skladba dokončovaná a ohodnotil ju slovami: „Čo je to kurva za paškvil?“ A Bill následne rozmetal bicie, ktoré predtým nastavoval celé hodiny, aby zneli presne podľa jeho predstáv.
„Technical Ecstasy“ ohromuje okrem iného aj svojou neuveriteľnou variabilitou a pestrosťou a zároveň kompaktnosťou a zomknutosťou. Stoja tu vedľa seba kusy ako krehká balada podporovaná hojne sláčikovými nástrojmi „She´s Gone“ (u nás známa v podaní Marie Rotrovej „Lásko voníš děštěm“, čím vzniklo naozaj šokujúce spojenie Rotrová – Black Sabbath), či hravá „Rock´n ´Roll Doctor“ na jednej strane a valivé masívne doomové kusy ako „Gypsy“, „Dirty Women“ a „All Moving Parts (Stand Still)“ na strane druhej. Mimochodom, posledne menovaná zaujme svojim textom, resp. jeho obsahom. Podľa Geezera text hovorí o „jednej nefunkčnej veci, ktorá je dôležitá pre sex“, hoci Woodruff tvrdí, že pojednáva o Margaret Thatcherovej. Ako je možná taká rozporuplnosť? To ozrejmuje opäť Gerald: „Ozzy narazil na skleník, ktorý bol dlhý asi 100 metrov a plný konope a vrátil sa s plným náručím. V miestnosti sme mali horák na drevo okolo ktorého sme sa usadili a on to všetko priložil na oheň. A že je ten text tak nevyspytateľný? Ozzy skrátka priložil na ten oheň príliš veľa“.
Tak či tak, kapela novej doske verila a v následnom koncertnom programe sa ocitla celá polovica nového albumu. No to sa už blížila Ozzyho labutia pieseň „Never Say Die!“.
Perličky okolo „Technical Ecstasy“
S názvom dosky prišiel Geezer. A spomínaný obal vychádzajúci z tohto názvu zobrazuje dvoch robotov na eskalátore pri sexe. Kapela si vraj vyberala z dvoch návrhov.
Pracovný názov skladby „All Moving Parts (Stand Still)“ bol „Claret On The Blanket“.
Klávesová linka v songu „You Won´t Change Me“, ktorú napísal Gerald Woodruff je inšpirovaná filmom „The Exorcist“ (Vymetač diabla).
Pri reunione v roku 2001 sa uvažovalo so zaradením skladby „Back Street Kids“ do koncertného setu, no Ozzy ju nedokázal vyspievať .
Inšpiráciu pre text songu „Dirty Women“ získal Geezer na Floride, keď kapela chodila do štúdia cez štvrť prostitútok.
Mimochodom, je zaujímavé sa sústrediť na spomínanú skladbu, konkrétne na pasáž 2:54. Tá melódia je viac než podobná hitu „Breaking The Law“ od JUDAS PRIEST, ktorý však uzrel svetlo sveta až o štyri roky neskôr. Náhoda?
Na koncerte vo Fort Bragg na americkej základni mala kapela kovové pódium, ktoré fungovalo ako anténa a počas koncertu bolo počuť rádio z taxíku.
Na turné boli urobené nahrávky pre pripravovaný živý album. Zašlo to tak ďaleko, že tento materiál bol následne dokončovaný v štúdiu, no doska nakoniec žiaľ nevyšla.
Dagon