Ocitáme sa v roku 1975. Charlie Chaplin je kráľovnou Elizabeth II pasovaný na rytiera, skončila vojna vo Vietname a v USA bola založená spoločnosť Microsoft. Začal sa vyrábať Volkswagen Golf, predsedníčkou britskej Konzervatívnej strany sa stala Margaret Thatcherová a Steve Harris založil kapelu Iron Maiden. Narodil sa Ralf Schumacher, Ronnie O´Sullivan, Vegard Sverre „Ihsahn“ Tveitan, Håvard „Mortiis“ Ellefsen a svet sa navždy rozlúčil s menami Francisco Franco, Antonín Novotný, Gustav Ludwig Hertz či Aristoteles Onassis. A BLACK SABBATH vypustili do sveta 28. Júla album „Sabotage“.
Vznik tejto dosky však sprevádzali nemalé problémy v podobe rok dlhých súdnych sporov s bývalými manažérmi Patrickom Meehanom a Jimom Simpsonom. Zistilo sa totiž, že Simpson zadržiaval tantiémy a dlží kapele niekoľko miliónov dolárov. O povahe tohto manažéra svedčí aj fakt, že Sabati z odmeny za vystúpenie pred 250 000 divákmi na legendárnom California Jam, ktorá činila 250 tisíc dolárov, dostala iba 4 000, teda tisícku pre každého. No výsledkom spomínaných súdnych ťahaníc bolo, že Sabs museli Simpsonovi zaplatiť ešte 36 000. A samotné nahrávanie v porovnaní s pár dňami, ktoré bolo treba na dokončenie „Black Sabbath“ či „Paranoid“ trvalo celý rok. Svoj diel viny na tom má nesporne aj fakt, že doska musela byť nahrávaná dvakrát. Prvá dokončená verzia bola totiž omylom kompletne vymazaná (za túto katastrofu môže pravdepodobne David Harris, ktorý je na obale dosky uvedený ako „saboteur“).
No oveľa horšie sa ukázali narastajúce problémy vo vnútri kapely. Tie začali na prvý pohľad malichernou hádkou medzi Ozzym a Tonym ohľadom toho, komu bude pri koncertoch patriť stred pódia, no mali oveľa hlbší pôvod. Tony totiž chcel posunúť kapelu ďalej ako tomu bolo na „Sabbath Bloody Sabbath“, pričom Ozzy sa chcel vrátiť k pôvodnej priamočiarosti prvých dosiek. Osbourne sa v tomto období prepadal stále hlbšie do spárov alkoholu a drog a Bill Ward bol na tom ešte horšie. Okrem závislosti na alkohole prekonal hepatitídu a ľahký infarkt. No napriek tomu sa podarilo BLACK SABBATH prísť s materiálom, ktorý je na rovnakej hviezdnej úrovni ako predchádzajúcich päť počinov. Na obale dosky po prvýkrát (a naposledy) pózuje samotná kapela. Toto bol nápad Billa spolu s jeho technikom Grahamom Wrightom: „Pôvodne to mala byť chodba na hrade, alebo v starom dome, kde mala kapela stáť v čiernych oblekoch pred zrkadlami cez celú výšku steny. Mali to byť štyri zrkadlá zavesené na stene a chrámové tmavé okná mali odrážať obrátený obraz“. K tomu obrázku, ktorý bol pôvodne iba pracovný návrh no nakoniec skončil na obale sa viaže ešte jedna Billova historka: „Ozzy má na sebe kimono. Nemal totiž na sebe spodné prádlo, pretože jeho kockované slipy som mal na sebe ja.“
Čo sa však týka hudobnej náplne, tá ukrýva naozaj neskonale kvalitný obsah. Album je rozhodne tým najambicióznejším projektom, do akého sa BLACK SABBATH pustili. Obsahuje na jednej strane skladby, ktoré akoby sa vracali k záseku „Master Of Reality“ („Hole In The Sky“ so silne ekologickým textom, „Symptom Of The Universe“ podobná kusu „Children Of The Grave“ a „Thrill Of It All“), no na druhej strane sú tu aj silne experimentálne kusy, akými sú inštrumentálne veľkolepý kus „Supertzar“ nadnášaný zmiešaným mužsko-ženským zborom a následná neobvyklá hitovka „Am I Going Insane ? (Radio)“. A potom sú tu dve nadčasové veľkolepé suity „Megalomania“ (takmer desaťminútová záležitosť, ktorá je najdlhšou v celej doterajšej kariére) a záverečný absolútny vrchol „The Writ“ (na prvom vydaní, ako aj na remastrovaných CD z roku 1997 ešte nasleduje minútová srandička Ozzyho a Billa „Blow On A Jug“). A čerešničkou na torte je absolútne bezchybný Ozzyho výkon, ktorý považujem za absolútne najlepší v celej jeho kariére.
Napriek neustále narastajúcim problémom vo vnútri kapely následné turné predstavilo Sabatov ako dokonale fungujúci stroj. Za zmienku rozhodne stojí obrovská lastúra stojaca za Billom Wardom vo vnútri ktorej bol mohutný kríž. Cieľom tejto rekvizity bolo odrážať zvuk bicích smerom k publiku, čím mal byť dosiahnutý oveľa masívnejší zvuk. Fungovalo to dokonale a jediní, kto nezdieľali tento názor boli technici.
No na obzore bol čiastočný ústup z dobytých pozícií v podobe „Technical Ecstasy“.
Perličky okolo „Sabotage“
Skladbu „Supertzar“ napísal Tony a bol pri tom sprevádzaný hrou na harfu vlastnou manželkou.
Song „Am I Going Insane? (Radio)“ napísal celú Ozzy. Mala byť súčasťou jeho sólového albumu. Bolo plánované vydanie sóloviek všetkých štyroch členov, čo sa nakoniec neuskutočnilo.
Ešte k predchádzajúcej piesni: dodatok „(Radio)“ v názve vychádzal z mena obchodu v Birminghame „Radio Rental“. V miestnom dialekte sa tak hovorilo niekomu, kto bol „menál“.
Smiech, ktorý tvorí záver „Am I Going Insane?“ a súčasne intro k poslednej skladbe „The Writ“ vzniklo tak, že kapela nahrala Ozzyho dcéru Jessiku a následne jej prejav pustila spomalene.
Text songu „The Writ“ (súdna zásielka) hovorí o spomínaných súdnych sporoch s predchádzajúcimi manažérmi.
Názov krátkej medzihry „Don´t Start (Too Late)“ vznikol na základe opakovanej a neustále ignorovanej prosby zvukového inžiniera Robina Blacka aby kapela nehrala, kým nebude mať nachystané magnetofónové pásky.
Na turné k albumu kapela predstavila aj prvú verziu songu z následnej dosky „Technical Ecstasy“ „Rock´n´Roll Doctor“.
Dagon