BLACK SABBATH. Meno, ktoré je vo svete tvrdo kovovej muziky pojmom najsilnejším. Neexistuje kapela, ktorá by mala zásadnejší vplyv na formovanie metalového žánru za posledných tridsať rokov naprieč jeho všetkým odnožiam. Je samozrejme naivné si myslieť, že Sabs boli prví a pred nimi bola iba holá púšť. Naopak, vyrástli z bujného podhubia, no podarilo sa im nájsť bájny kameň mudrcov a všetky podpozemské rieky zjednotili do jedného mohutného Toku, proti ktorému neexistuje žiadna nebeská ani pekelná sila, ktorá by sa mu postavila.

Cieľom nasledujúcich recenzii na VŠETKY dosky vzniknuté pod znakom Čierneho sabatu však nie je zostavenie klasických reportov toho, čo sa na jednotlivých albumoch nachádza. Na to sú tie veľdiela až príliš známe. Skôr pôjde o pohľad na dobu v ktorej tieto opusy vznikali, s trochou niečoho (možno) nového a nie príliš známeho navrch. Pripravení? Ideme na to!

Písal sa rok 1970. Svetu sa predstavila prvá počítačová disketa, rozpadli sa Beatles. Narodil sa Michael Amott, Andre Agassi či Nicklas Lidström. Naopak sa s týmto svetom rozlúčili Bruce McLaren, Max Born, Jimmy Hendrix. V kinách mala premiéru „Hlava XX“, Amerike vládol Richard Nixon, v Sovietskom zväze Leonid Brežnev a svetom otriasal ozbrojený konflikt vo Vietname.

A BLACK SABBATH vstúpili na scénu štýlovo, v piatok 13. Februára 1970. A od tej chvíle už hudobný svet nebol taký ako predtým. Kto však mohol tušiť, že debut nahratý za necelých 48 hodín v cene 800 libier spôsobí také zemetrasenie? Iste, nevznikol len tak z ničoho. Štvorica hudobníkov už mala za sebou dva roky existencie a dostatok skúseností. Začali síce pod menom Polka Tulk Blues Band (inšpiráciou in bolmiestny hippie), kde známu štvoricu dopĺňal ešte slide gitarista a saxofonista, ktoré neskôr vystriedalo meno Earth Blues Band neskôr skrátené na Earth. Všeobecne známe je aj niekoľkotýždňové hosťovanie Tonyho Iommiho u Jethro Tull z ktorého sa vrátil hlavne so skúsenosťou, ako zodpovedne a profesionálne pristupovať k vedeniu kapely. No oveľa dôležitejšou skutočnosťou bola jeho práca pri rezačke na plech, ktorá mu nešťastnou náhodou odrezala končeky dvoch prstov na pravej ruke. Iba neskonalá Iommiho vôľa (spolu s príspevkom trojprstého gitaristu Django Reinhardta) zapríčinila, že budúca modla tisícok šesťstrunových nasledovateľov si vyrobila náprstky (mimochodom používané dodnes) a začala používať mäkšie struny. Práve tie, spolu s iným ladením dokázali z počiatočného handicapu urobiť neuveriteľnú prednosť. No a tou poslednou povestnou kvapkou bol Terry „Geezer“ Butler a jeho záľuba v okultných a hororových filmoch a literatúre. Bol to práve on, kto prišiel na ten najoriginálnejší názov podľa filmu Borisa Karloffa – a BLACK SABBATH boli na svete. Mimochodom, prvá skladba, ktorú spoločne napísali sa volala „A Song For Jim“ (meno vtedajšieho manažéra), a „The Rebel“, ktoré však nikdy neboli oficiálne vydané. Tá prvá preto, lebo bola príliš jazzová a tá druhá zase príliš komerčná. A tak prvým oficiálne vydaným songom bola cover verzia „Evil Woman“, ktorú nasledovali „When I Came Down“ a „Blue Suede Shoes“ . A potom prišiel ten spomínaný piatok 13. februára 1970…

Zvuk dažďa sprevádzaný umieráčikom – intro použité v budúcnosti nespočetne krát tu malo svoju premiéru a dodnes pôsobí akoby priamo zo záhrobia. A následne ten Riff. Jednoduchý, priam primitívny, no neskonale účinný z ktorého mi dodnes behá mráz po chrbte. Pod ním bublajúca a temná rytmika korunovaná Ozzyho vokálom, ktorý napriek tomu, že je absolútne nespevný vytvára pocit absolútneho zmaru a najkrajnejšieho zúfalstva. No nie je to len táto erbová skladba, ktorá robí z debutu „Black Sabbath“ nadčasovú klasiku týčiacu sa ako temná katedrála nad všetky iné. Stačí pripomenúť položky ako „The Wizard“, „Behind The Wall Of Sleep“ či „N.I.B“, ktoré sú dodnes, po neuveriteľných 33 rokoch naďalej stálicou živých vystúpení a je nad slnko jasnejšie, že tá nadčasovosť nebola náhodou. A ten nádherne obskúrny obal, vďaka ktorému má majiteľ vodného mlynu Mapledurham na Temži v Oxfordshire zaručený doživotný príliv turistov je iba čerešničkou na torte.

Čierny obelisk, temné zjavenie z Podsvetia, či dokonalý pekelný zámer…. Tak či tak, „Black Sabbath“ bol iba začiatkom. A za dverami už čakal protivojnový „Paranoid“…

Perličky okolo „“Black Sabbath“:

Identita tajomného dievčaťa na obale dosky vyšla najavo údajne krátko po vydaní dosky. Na koncert v Lincolnshire prišla za kapelou osoba oblečená presne ako postava na spomínanej snímke a tvrdila, že stála ako model pre legendárnu fotku. No podľa Tonyho slov, nikdy sa neukázalo, čo to bola pravda. Mimochodom, na fotke vraj drží v náručí čiernu mačku.

Skladba „Black Sabbath“ mala pôvodne o jednu slohu navyše a jej dĺžka tak narástla na takmer desať minút. Túto pôvodnú verziu je možné počuť na výbere „The Ozzman Cometh“ z roku 1997.

Názov „N.I.B.“ neznamená „Nativity In Black“ ako sa to väčšinou vykladá, ale znamená „nib“ (hrot, špička) podľa vtedajšieho výzoru brady Billa Warda.

Pieseň „Sleeping Village“ sa pôvodne volala „Devil´s Island“.
Báseň uvedená na vnútornom obale LP (alebo v booklete CD) je inšpirovaná dielom „Still Falls The Rain“ od Edith Sitwellovej.

Dagon