25 rokov. Je to veľa alebo málo? V ľudskom živote je to vek, kedy sa človek väčšinou stavia na vlastné nohy, opúšťa sladkú dobu študentských liet a pomaly zisťuje, že čas ho neúprosne doháňa, aby ho nemilosrdne okradol o jeho vlastné sny. No v živote undergroundových tvrdokovových kapiel je to vek vskutku úctyhodný, ktorý býva dopriaty iba nemnohým z nich. A do tohto klubu štvrťstoročných prednedávnom pribudla aj nemecká legenda opradená nejedným fantastickým mýtom – BETHLEHEM.
U tohto telesa sústredenom okolo basgitaristu Jürgena Bartscha má táto dlhovekosť istú pikantnú príchuť. Kapela je totiž od svojho počiatku známa svojou glorifikáciou samovrážd, ktorá hlavne v prvom období existencie nezriedka dosahovala až morbídne fascinujúcich rozmerov. A sama sebe dopriala ten najlepší možný darček v podobe nového, v celkovom poradí už ôsmeho albumu nazvaného jednoducho „Bethlehem“.
Poznajúc priameho predchodcu so sympatickým názvom „Hexakosioihexekontahexaphobia“ (schválne si skúste vygoogliť, čo tento názov znamená), ktorého radím na najvyššie priečky celej diskografie som vedel, že tentoraz to bude mať BETHLEHEM, čo sa nadviazania kvality týka, naozaj ťažké. No výsledok sa podaril naozaj nad očakávania. Tento fakt je iste spôsobený vo veľkej miere tým, že po dlhých rokoch vystupuje toto teleso opäť ako plnohodnotná kapela. A sú to noví práve noví členovia – ruský gitarista Karzov a obrovské prekvapenie na poste vokalistu – Onielar (Darkened Nocturn Slaughtercult), ktorí posunuli celkový výsledok ešte bližšie smerom k absolútnej dokonalosti.
Novinka pokračuje presne v bode, kde skončil predchodca s tým, že túto úspešnú formulu rozvíja novým smerom. Citeľný je príklon k väčšej tvrdosti – a že je to miestami celkom slušne mrazivý a neľudský black metal – avšak celé toto desať skladbové panoptikum je prešpikované dobre známymi melancholicko-depresívnymi akustickými vyhrávkami, na ktoré má BETHLEHEM patent snáď odjakživa. A sú to práve tieto chvíle, kedy tieto samovražedné nálady prevezmú absolútnu kontrolu („Kynokephale Freuden im Sumpfleben“, „Arg tot frohlockt kein Kind“ a predovšetkým záverečná „Kein Mampf mit Kutzenzangen“) a ktoré možno hodnotiť ako jasný a nepopierateľný vrchol celého opusu. No nielen to. Vyzdvihnúť tiež musím jedovato-psychopatické hrdlo Onielar, ktoré vcelku sugestívne pripomína vokál Rainera Landfermanna, vďaka čomu pred vašim vnútorným zrakom opakovane povstáva ohavný prízrak dávneho arcidiela „Dictius Te Necare“.
BETHLEHEM si k svojmu výročiu nemohol nadeliť lepší darček. A novinka je jasným dôkazom toho, že nesmrteľné diela sa môžu zrodiť nielen na začiatku kariéry, ale postarať sa o ne môžu aj starí, skúsení matadori.
Dagon