Hoci chcel Quorthon po vypustení dosky „Twilight Of The Gods“ prostredníctvom ktorej dotiahol vývoj svojej hordy BATHORY do podoby bombastického vikingského monolitu nadobro ukončiť činnosť tejto starouhorskej hydry, objavil v sebe po dokončení svojho prvého sólového počinu nazvaného jednoducho „Album“ starú chuť dávnej divokej tvorby. A to až do takej miery, že napísanie a nahranie novej foršne trvalo neuveriteľne krátkych 48 (!!) dní. A tak už 14. novembra 1994 uvidel Temnotu sveta nový opus nazvaný „Requiem“.

S rovnakým názvom dosky koketoval Quorthon už v roku 1987, kedy začal komponovať rýchly black speedový materiál pod týmto titulom, z ktorého však zostalo iba zopár skladieb použitých na doskách „Blood, Fire, Death“ či výberových záležitostiach „Jubileum“. No nové skladby nemali s týmto starým materiálom vôbec nič spoločné a vo všetkých prípadoch sa jednalo o úplne nové songy. A principál už dopredu sľuboval návrat do najstaršieho obdobia plného temnoty a nespútanej zbesilosti a tak bola novinka očakávaná viac než netrpezlivo. Avšak realita bola niekde inde.

Predtým ako sa pustíme do podrobnejšieho rozboru tohto diela musím povedať, že mám tento album, ako aj jeho priameho nasledovníka vskutku rád. Iste, BATHORY sa nevrátili do najstarších čias kompozične, zvukovo ani textovo. Ono to vlastne ani nešlo. Treba si uvedomiť, že Quorthon mal o jedenásť rokov viac ako v časoch debutu a tak lyrika plná satanských klišé ho už nemohla uspokojovať. No napriek tomu boli témy ktorými sa „Requiem“ zaoberalo ešte brutálnejšie a to až do takej miery, že po prvýkrát nemohli byť texty uvedené v booklete. A hudobná zložka už tiež nedisponovala blackmetalovou náplňou tej najrýdzejšej podstaty, ktorá definovala tento čiernokovový štýl a do jej výrazu sa viac než citeľne primiešala silná thrashová patina. No to, čo ma vždy pri počúvaní tohto albumu spoľahlivo dostane je jeho surový zvuk korunovaný neskutočne dominantným zvukom neľudskej basgitary, ktorý je vždy úplným balzamom pre moje uši. Všetkých deväť trackov tvorí jednoliatu tridsaťtri minútovú zvukovú apokalypsu ničiacu všetko stojace v ceste aby nakoniec zostala len nekonečná pustá pláň posiata lebkami a slnkom vybielenými kosťami.

Od úvodného titulného kusu „Requiem“, cez tvrdé, no zároveň melodické kusy „Crosstitution“, „War Machine“ či „Pax Vobiscum“ až po záverečné vyhladzováky „Distinguish To Kill“ a príznačne nazvanú „Apocalypse“ sa jedná o vskutku neskutočnú jazdu. Prehnitosť a skazenosť náboženstva, nezmyselnosť a krutosť vojny, násilie a trpkosť dnešného života a neodvratnosť blížiaceho sa konca. To všetko priniesli BATHORY na tomto opuse v naozaj neľudskej dávke, no žiaľ väčšina fanúšikov zostala voči tejto Quorthonovej vízií chladní a odmeraní. No na hlavného protagonistu tento prvý neúspech v jeho kariére nemal žiadny dopad a o rok prišiel s pokračovaním pod názvom „Octagon“.

Dagon