Quorthon po nahraní nie príliš presvedčivej kolekcie minulých skladieb nazvanej „Destroyer Of Worlds“ chytil opäť nový dych a zanedlho sa pustil do komponovania novej rozsiahlej ságy znovu ospevujúcej zašlú slávu ďalekého mrazivého Severu tak, ako tomu bolo už v prípade míľnikov „Hammerheart“, „Twilight Of The Gods“ či asi najviac podobnej epopeje „Blood On Ice“. Žiaľ, v tomto momente ešte nikto netušil, že to bude naposledy.
Materiálu sa tentoraz (tak ako tomu bolo už neraz v minulosti) nazbieralo nakoniec toľko, že z toho bol znovu dvojalbum. Aspoň pôvodne. Quorthon sa však nakoniec rozhodol, že by to bola naraz predsa len obrovská nálož a tak nové skladby vyšli ako dve samostatné dosky s necelým polročným odstupom pod názvom „Nordland I“ (18. november 2002) a „Nordland II“ (31. marec 2003), či ako vinylová verzia, ktorá obidve diela zjednotila do jedného spoločného celku.
Ako teda zhodnotiť toto dvojhodinové defilé zabalené do mrazivo modrého obalu z dielne Kristiana Wåhlina? Čo tak melancholicky chladná prechádzka dobami dávno zabudnutými, no neustále driemajúcimi tam kdesi v pozadí hmlistého nánosu vekov? Možno. Faktom je, že novinka kráčala presne v stopách conanovsky ladeného príbehu „Blood On Ice“ a ako taká rozvíjala ním začatý koncept. Áno je pravda, že „Nordland“, hoci bol na rozdiel od predchodcu „Destroyer Of Worlds“ bez problémov prijatý medzi väčšinou verných fans, bolo cítiť, že toto prijatie je tak trochu z milosti. A ťažko povedať, prečo tomu tak bolo. Obidve dosky totiž aj napriek takmer nekonečnej 120 minútovej dĺžke priniesli až prekvapivo vyrovnaný a vzácne silný materiál. No akosi už chýbal ten pôvodný moment prekvapenia ktorými oplývali spomínaní pohanskí predchodcovia.
Je takmer nemožné hodnotiť, ktorý z dvoch dielov „Nordland“ je vydarenejší. Už len z toho dôvodu, že obidve dosky boli tvorené spoločne ako jeden nedeliteľný celok a presne takto by malo byť na ne aj nahliadané. No zopár odlišností v porovnaní s minulosťou tu predsa len nájdeme. Ako najmarkantnejší rozdiel by som určite spomenul Quorthonovu prácu s hlasom, za ktorou nepochybne stoja aj skúsenosti získané s dvomi sólovými zápismi a trúfam si povedať, že z vokálneho hľadiska nezneli BATHORY nikdy tak plasticky a pestro. A rovnako na mňa (minimálne v porovnaní s „Blood On Ice“) pôsobí aj samotná hudba. Hoci stále štýlovo drsná, predsa len obrúsená o vyčnievajúce a miestami zbytočne zraňujúce ostré hrany. A niekoľko skutočne nesmrteľných hymien ako „Vinterblot“, „Foreverdark Woods“, „Mother Earth, Father Thunder“, „Vinland“, či „Flash Of The Silverhammer“ sú svedectvom toho, že BATHORY priniesli opäť jeden zo svojich neskutočne silných a podmanivých albumov.
A čo navyše, tieto dve dosky nemali byť koncom príbehu o severskej zemi. Quorthon následne plánoval nahrať aj tretí a posledný diel, no predtým spojil svoje sily s mladšou sestrou Jennie Tebler s ktorou vytvoril dvojskladbový singel so skladbami „Song To Hall Up High“ s éterickým spevom Jennie a nový Quorthonov song „Silverwing“, ktorý bol žiaľ posledným hudobným zápisom tohto severského génia. V dobe, keď spolu so sestrou nahrávali toto mini totiž Valkýry už vyrazili na svoju cestu, aby jeho telo odniesli do Valhally a posadili ho vedľa jednookého Odina.
Tak či tak, sú to práve dva albumy „Nordland“, ktoré vytvorili definitívnu Pečať za hudobným odkazom Thomasa Börje Forsberga, ktorého srdce navždy dotĺklo presne pred desiatimi rokmi, 3. júna 2004. No hovorí sa, že človek zomrie v skutočnosti až vtedy, ak už medzi živými nie je nikto, kto by si na neho pamätal. Ak je to tak, Quorthon bude žiť skrz svoju celoživotnú družku BATHORY naveky….
Dagon