„Oh mother
Are there horses on the moon?
I saw them last night
Through the looking glass tube
One horse was red
The other was blue
Running and rolling
Where the moonflowers bloom“
CANDLEMASS. Určite meno, ktoré netreba širokej metalovej obci veľmi predstavovať. Legenda, ktorá žila v odkaze nesmrteľných BLACK SABBATH a toto ich umenie dokázala pretaviť do podoby, v ktorej s nimi prakticky splynula. Niečo také sa okrem nich podarilo snáď už iba Cathedral a najnovšie Landskap. Prečo však na začiatku recenzie spomínam práve meno týchto doomových velikánov? CANDLEMASS už totiž niet, rozplynuli sa ako popol vo vetre a z ich prachu povstali práve AVATARIUM. Teda jeden z nich, no ten najpovolanejší, autor hudby, textov a vládca štyroch hrubých drôtov Leif Edling. No k sebe do zbrane povolal mená nemenej zvučné. Rytmiku s ním na kotle dopĺňa Lars Sköld, ktorý inak otĺka škopky TIAMAT a šesť strún rozozvučuje Marcus Jidell (EVERGREY). A tak jediným skutočným nováčikom je – a teraz pozor – speváčka (!!!) Jennie-Ann Smith. Toto na prvý pohľad šokujúce zistenie je ešte o kus pikantnejšie v momente keď si uvedomíte, že AVATARIUM produkuje niečo, čo sa len minimálne vzďaľuje produkcií spomínaných CANDLEMASS. Ale napodiv, funguje to viac než dobre.
Kapela sa teda dala dohromady a po ôsmich mesiacoch existencie prišla s debutovým sedem skladbovým rovnomenným albumom, no ešte predtým vypustili do sveta práve recenzované EP „Moonhorse“. Pýtate sa teda, prečo recenzovať trojskladbové ípko, keď je na svete už aj plnohodnotný opus? Navyše ak dve z troch tu prítomných kompozícií sa v plnom lesku ukážu aj na debute? A príčinou je práve tá tretia, iba tu prítomná lahôdka. Ale po poriadku.
AVATARIUM vstúpili do metalového sveta vskutku kráľovsky, prvou piesňou „Moonhorse“ rozkladajúcou sa na ploche takmer deviatich minút, no to, čo ponúka je skutočná perla. Na začiatok Sabatí riff plný neskonalej tiaže a neprestupnej temnoty ako z čias „Masters Of Reality“, kde všetky nástroje nerušené hlasom Jennie-Ann ničia a búrajú všetko čo im stojí v ceste, aby po chvíli prišla nečakaná a k predchádzajúcej pasáži sa akoby ani nehodiaca krehká akustická vsuvka, ktorej dominuje prekrásne éterický hlas z nadpozemských sfér, ktorý navyše skrášľuje samotný text. Táto na prvý pohľad zdanlivá nelogickosť a roztrieštenosť sa potom zopakuje znovu, aby vo výsledku splynuli všetky esencie za riffovania a lá „Sabbath Bloody Sabbath“. Zdá sa vám to ako chaotické a nesúrodé spojenie? Ale ono to naozaj neskutočne funguje. Druhá v poradí „Boneflower“ neponúka síce takéto šokujúce a nečakané zvraty, hlas a nástroje sú v symbióze už od začiatku, ale prináša tiež určitú nečakanú pridanú hodnotu a tou je v tomto prípade nezakryté laškovanie so šiestou dekádou. Nosný riff síce nezaprie Leifov rukopis, no zároveň odhaľuje určitú hravosť a neviazanosť, ktoré z nej robia farebnú a ľahkonohú jazdu, aj keď sa celkové vyznenie utápa v okovách doomovej ťažoby, ktorá je prítomná a výrazná hlavne s príchodom refrénov. A na svoje si tu mierou vrchovatou príde i Marcus, keď dostane značné miesto pre svoje gitarové sólo, aby sa v samotnom závere výraznejšie presadili tiež hammondy Carla Westholma, ktoré (i keď v značne nenápadnejšej podobe) sú prítomné na celej nahrávke.
Tak, tieto dve kompozície je to, čo môžete nájsť aj na spomínanom debute a na záver prichádza niečo, prečo sa „Moonhorse“ rozhodne oplatí vlastniť. A tým klenotom navyše je verzia prastarého hitu BLACK SABBATH „War Pigs“. No ak si myslíte, že hudobníci iba otrocky prehrali dokonale známu kompozíciu (čo by sa v prípade Leifa Edlinga tak nejako aj očakávalo), mýlite sa rovnako ako pôvodne aj ja. Zo songu totiž zostala iba spevná linka a text, ktorú počas celej hracej doby doplňuje len hra na akustiku. Na jednej strane síce pôsobí politicky protivojnový text v spojení s „beautyful voice of rock“ trochu nepatrične, ale odhliadnuc od tejto skutočnosti sa jedná o skutočnú perlu a šokujúcim spôsobom vydarenú a svojskú coververziu.
Áno, „Moonhorse“ tvorí iba malú ochutnávku pred samotným albumom, no napriek tomu sa ho oplatí pripomenúť a vlastniť, hlavne ak patríte k zberateľom vinylových pokladov, pretože v tomto smere tvorí nahrávka naozaj jeden z klenotov. A nabudúce nezostane nič iné, ako priblížiť už spomínaný debut.
„Oh mother
Is there life here beyond?
A place in the clouds
After i’m gone
I feel the teardrops falling
I hear the moonhorse calling
I see the black moon rivers
To the night I’m given“
Dagon