Kapely ako ARAKAIN to majú jednoduché i zložité zároveň. Trpia totiž podobným syndrómom, ako množstvo iných žánrových súputníkov (samozrejme česť výnimkám), ktorí sa na scéne pohybujú nejedno desaťročie, štvrťstoročie, či dokonca (a to je aj prípad týchto pražských matadorov) dlhšiu dobu. Problém tkvie práve v dlhovekosti, ktorá prináša okolnosti s tým súvisiace. Za tak dlhú dobu sa totiž vyprofiloval určitý okruh poslucháčov, ktorí si s kapelou prežili svoju mladosť, či ktorí prišli k skupine neskôr, keď sa už stala pomerne etablovaným súborom. Je teda jasné, že každý nový počin (ten tohtoročný má už poradové číslo 15) je sprevádzaný zaručeným záujmom minimálne týchto verných fans. No zároveň nad kapelou visí určité prekliatie jednak z viac či menej rutinnej práce, ktorá sa pri takomto množstve dosiek a skladieb zákonite musí dostaviť a tiež jasná zaškatuľkovanosť, ktorá sprevádza ARAKAIN už minimálne dvadsať rokov. Nech totiž podobne vekovitá banda príde so sebalepším materiálom, vždy bude nad ňou visieť tieň vlastnej minulosti a v prípade pražských vedie táto stopa až niekam ku komerčne najúspešnejšiemu debutovému počinu (iste, veľkú zásluhu na tom majú historicky dobové udalosti) „Thrash The Trash“.
Čo sa teda podarilo pätici sústredenej okolo posledného zakladajúceho člena Jirku Urbana vykúzliť na pätnásty pokus? Dá sa to zhodnotiť na prvý pohľad trochu nelichotivo, ako absolútne typický ARAKAIN, teda to, na čo sme zvyknutí, od albumov „Warning!“ či „Labyrint“. No toto konštatovanie určite nemyslím ako negatívum, skôr ako fakt, že poslucháč aj tentoraz dostane zaručenú kvalitu v podobe novej, trinásťskladbovej nádielky na ploche takmer hodinovej. Áno, sú to znovu tie isté postupy s akými sme sa stretli v minulosti už veľakrát a skrze ktoré identifikujete túto metalovú stálicu už po pár taktoch. No podobne ako ja, iste väčšina z vás ani iné od Arakainov neočakáva. Najviac skladieb (hneď sedem z trinástich), si tentoraz na svoje konto tentoraz pripísal už spomínaný Jirka Urban (v jednom prípade v spolupráci so Zdeňkom Kubom), kým frontman Honza Toužimský je zodpovedný za tri kúsky. No ak by som mal novinku charakterizovať z pozície autorskej, tak „Adrenalinum“ by bola jednoznačne záležitosťou Mirka Macha. Nielenže má na svedomí titulnú, silne hitovú úvodnú pecku „Adrenalin“ (tá melódia, ktorá naplno exploduje v refréne mi v hlave zostala už pri prvom stretnutí), ale aj ďalšie jeho kompozície „101. v řade“ a „Další nic, co slýchávám“, patria jednoznačne k nosným pilierom albumu. A záverečná, takmer na šiestich minútach sa rozkladajúca „Svatý grál“ tvorí spolu s úvodnou záležitosťou jasný vrchol. Jeho melodické kusy, hlásiace sa jasne k heavymetalovým koreňom prinášajú tak prepotrebné zapamätateľné nápevy bez toho, aby skladby trpeli plytkou kolovrátkovitosťou a rýchlou opočúvateľnosťou. Baladickú stránku, ktorá bola v tvorbe ARAKAIN vždy prítomná zastupujú na 
novinke Jirkove kusy „Nic neříkám“ a hlavne „Vesmírný koráb“, pričom za jeho najsilnejší kus považujem štvrtú „Rozsudek“ s absolútne výraznou basovou linkou, ktorá celému tracku jednoznačne dominuje a v jej tieni sa miestami musí krčiť aj nástroj samotného autora. Pre Honzove kusy je príznačná hlavne tvrdosť a je poznať, že vyrastal predsa len na iných menách, ako jeho o generáciu starší spoluhráči a stopa Pantery je v takej „Malá a ztracená“ viditeľná viac než dosť. A to, že jeho hlas bol jasne správna voľba, dokazuje okrem iného aj druhá „Malej vrah“, v ktorej síce neohromí vokálnym rozsahom, ale v okamihu, keď jeho hrdlo dostane voľný priestor dokáže potiahnuť neuveriteľným spôsobom všetky ostatné nástroje.
A aké sú teda negatíva albumu? Po viac než desiatich spoločných stretnutiach nenachádzam nič, čo by vyslovene kazilo inak solídny dojem. Iste, svoje urobí celková dĺžka a ak by „Adrenalinum“ obsahovalo o nejaké tri, štyri songy menej, bolo by to ku prospechu veci. Hlavne v závere nahrávka mierne stráca dych a ak by si záležitosti akými sú „Tisíckrát“, „Temná zákoutí“ či „Leporelo“ nechali chlapci na nejaký ten singel či EP, výsledný dojem by bol určite ešte lepší. A tiež by to chcelo do budúcnosti čosi urobiť aj s grafikou, pretože z názvu akým je „Adrenalinum“, by šlo nepochybne vydolovať oveľa viac.
ARAKAIN nám teda predostreli výsledok najnovšieho snaženia. Iste s ním nespôsobia zemetrasenie, aké na scénu priniesol legendárny debut, ani nevyvolá hysterický mediálny záujem ako svojho času „Metalmorfóza“ po výmene dlhoročného frontmana Brichtu. Ale svoje nemalé kvality nesporne má a dokazuje, že ARAKAIN ani po vyše troch desaťročiach ešte zďaleka nepatrí do starého železa.
ALL