Toto dnešné priblíženie jedného z nespočítateľných produktov tvrdokovového rezortu má pre mňa o poznanie väčšiu váhu, ako je tomu v prípade nejednej inej recenzie. Niežeby som svojim predchádzajúcim článkom nevenoval maximálnu pozornosť čo sa týka zoznámenia sa s nahrávkou či následného spísania svojich tu viac a inokedy menej kritických názorov. Koniec koncov musím povedať, že ku každému jednému článku sa snažím pristupovať s rovnakou dôležitosťou bez najmenšej snahy o podcenenie konečného výsledku. No napriek tomu je to dnes predsa len trochu iné. A dôvod je jednoduchý. ANCIENT RITES totiž patria od nepamäti k mojim absolútne top kapelám a ich obľúbenosť je takmer fanatická. Nemôžem si pomôcť, ale ihneď ako som sa zoznámil s ich debutom „The Diabolic Serenades“ som bol polapený do pavučín starobylých čias utkaných samotným principálom a zároveň hnacím motorom tejto vzácnej eskadry Gunterom Theysom. To všetko sa však prihodilo pred dávnymi dobami, kedy sa písal rok 1994 a to už mala táto (vtedy) trojica za sebou šesť rokov nesvätej existencie. Áno, je to tak. Tento rok znamená pre ANCIENT RITES už dvadsiatu siedmu sezónu, čo je pre metalovú kapelu vek vskutku matuzalemský.
No napriek tomu, že staromilec Gunter oslávi spolu so svojim ansáblom o tri roky tridsiatku, v prípade novinky „Laguz“ sa jedná ešte len o ich šiesty dlhohrajúci počin. A navyše, časová priepasť medzi posledným zásekom „Rubicon“ a čerstvou hudobnou várkou tvorí obludných deväť rokov. Priznám sa, že už som ani nedúfal. Hoci som ich stránky z času na čas navštívil, to dlhotrvajúce ticho neveštilo nič dobré a pomaly som týchto belgických hrdinov radil do smutnej kategórie „split-up“. O to väčšia bola radosť z nečakanej správy, že prakticky bez akejkoľvek reklamy sa znenazdajky objavila novinka „Laguz“ ako povestný blesk z čistého neba.
Deväť rokov je naozaj dlhá doba počas ktorej sa mohlo prihodiť čokoľvek, no kto by čakal od ANCIENT RITES nejaké štýlové premety, či snáď návrat do vlastnej dávnej minulosti reprezentovanej čiernymi skvostami „The Diabolic Serenade“ či „Blasfemia Eternal“, čakal by zbytočne. Pre Guntera Theysa sú pojmy moderna či budúcnosť prázdnymi výrazmi, pretože jeho fascinácia a posadnutosť dobami dávno dávno minulými je vecou veľmi dobre známou. A tak vôbec neprekvapuje, že potom ako kapela prišla na svojom treťom opuse „Fatherland“ s naozaj výrazným posunom v tvorbe, novinka pokračuje v dielach „Dim Carcosa“ a „Rubicon“, aby spolu s nimi vytvorila dokonalú trilógiu. Dalo by sa povedať, že vývoj ANCIENT RITES sa zastavil a bola by to do veľkej miery pravda, ale napriek tomu som s ich aktuálnym stavom dokonale spokojný. A navyše, napriek tomu že „Lugburz“ svojho autora nezaprie a skúsený poslucháč ho poľahky odhalí po pár chvíľach, aktuálny album prináša oproti minulosti nejeden posun. Posun mierny, pohybujúci sa v dávno definovaných mantineloch, no napriek tomu neprepočuteľný.
Ak by som mal teda definovať to, čo ANCIENT RITES prináša na posledných troch dielach, určite by som začal škatuľkou black metal. Čierny kov je presne ten základný stavebný kameň na ktorom začali Belgičania stavať svoj starobylý chrám už svojim debutom a hoci je dnes prikrytý hustými nánosmi ďalších stavebných slohov, jeho základné obrysy sú skrátka nezmazateľné. Takže skelet je dokonale čierny a naň sa postupne nabaľujú husté príkrovy powermetalu a nakoniec silná a neprepočuteľná dávka mohutnej orchestrácie. Ba čo viac, oproti minulosti sa ANCIENT RITES nebáli túto posledne menovanú časť posunúť do popredia takým spôsobom, že jednotlivé skladby tvoria miestami nefalšované filmové soundtracky. No napriek tomu by som nerád vyzdvihoval konkrétne songy na úkor ostatných. Album totiž tvorí jeden dokonale kompaktný trištvrte hodinový celok vyznačujúci sa neobyčajnou pestrosťou a záživnosťou. Je to skrátka jedna nedeliteľná a parádna jazda od začiatku do konca, ktorej svojimi proklamáciami kraľuje samotný Gunther. Jeho hlas sa síce nevyznačuje žiadnou ohromujúcou jedinečnosťou či neskonalou kvalitou a navyše je miestami značne ukrytý pod kyrysom ostatných nástrojov, no napriek tomu si za mikrofónom nedokážem predstaviť nikoho iného. A navyše, pokiaľ poznáte predchádzajúce booklety jednotlivých albumov viete, že každá jedna skladba je okrem svojho textu vyzdobená aj naozaj obsiahlym historickým príbehom rovnajúcim sa neraz takmer odbornej štúdií. No nielen spevákovi patrí všetka zásluha za to, že „Laguz“ je doskou takmer dokonalou. Rovnako musím vyzdvihnúť tiež prácu oboch gitaristov Erika Sprootena a Dominga Smetsa ktorých nástroje sú oproti minulosti dominantnejšie a prepracovanejšie a v neposlednej rade tiež výsledok z dielne Olivera Philipsa, zodpovedného za orchestráciu. Do dokonalosti jedným slovom chýba ten povestný krôčik, ktorý v tomto prípade tvorí záverečný, nie príliš vydarený zvuk.
No na druhú stranu je tu ešte jedna vec, ktorá tvorí z albumu „Laguz“ dielo hodné majstrov. A tou vecou je neustála prítomnosť dávnych čias citeľná nielen v lyrickej a orchestrálnej časti, ale tiež v samotnej výstavbe skladieb. A keď zaznie záverečná stredoveká sonáta „Fatum (Ill Fate/Noodlot)“ ukazuje sa, že Guntherove slová o tom, že by rád nahral čisto akustickú nahrávku vzdávajúcu hold starovekým a stredovekým časom, naberajú úplne nové a netušené rozmery.
Na dosku „Laguz“ museli skalní fans (medzi ktorých sa samozrejme radím aj ja) čakať dlhých deväť rokov. Bol by som rád, aby toto nebol zároveň epitaf tejto vzácnej belgickej hordy a rovnako by som nerád na ďalšiu hudobnú nádielku čakal ďalšiu dekádu. No ak by budúcnosť priniesla takto silnú a kvalitnú muzikálnu zbierku viem, že to čakanie sa rozhodne vyplatí.
Dagon