ABIGOR je jedným z tých mála telies, na ktoré sa môžete vždy spoľahnúť. Sú ako útes v rozbúrenom mori turbulentných zmien, o ktorý sa rozbíjajú všetky pokusy nahlodať jeho pevnú štruktúru. A hoci sa rokmi mení jeho podoba, jadro zostáva stále rovnaké. Je to entita značne premenlivá a pritom stále tá istá. Black metalový etalón? No, prečo nie. Zatiaľ tomu tak vždy bolo.
Nový, v poradí už desiaty album som však spočiatku vnímal trochu inak. Dokonca by sa dalo povedať, že som k nemu získal akýsi negatívny postoj ešte pred vydaním. Príčinou tohto neutešeného stavu mysle bol prostý fakt, že počiatočné vyhlásenia hovorili čosi o „návrate ku koreňom“. Tak už aj ABIGOR, pomyslel som si s nevôľou. Veď to poznáte. Všetky tie veľkohubé návraty do liet slávy minulej sú väčšinou prvým sprievodným znakom katastrofizmu nasledovaného nezriedka záverečným funeralizmom. A i keď v prípade ABIGOR sa o období neporaziteľnej kvality dá hovoriť prakticky nepretržite, počnúc debutom „Verwüstung / Invoke the Dark Age“ musím povedať, že podobné proklamácie viedli k určitému znepokojeniu. Avšak prezradím, že tieto vyhlásenia boli, ako je tomu prakticky vždy, značne prehnané. A v prípade „Höllenzwang (Chronicles of Perdition)“ musím dodať – našťastie. Ono sa to má totiž v skutočnosti trochu inak. Nie je to tak, že by sa Rakúšania tentoraz neohliadali za vlastnou minulosťou. No tento retrospektívny pohľad nie je hypnoticky uprený na jedno miesto, ale skôr ide o akési bilancovanie.
Najväčšou zmenou v porovnaní s dvomi-tromi predchodcami je to, že ABIGOR tentoraz takmer úplne rezignovali na mohutné industriálne kolosy, ktoré zahaľovali minulé opusy. Povedané inak, tam kde včera ponúkali vyleštený a tvrdý titansky monoblok čierneho kovu ukovaný do podoby stotonového ingotu pomocou priemyselného bucharu, predhadzujú tentoraz surovo vyťaženú železnú rudu v jej prapôvodnom stave. A to, že ide o rudu tej najvyššej kvality, je vecou úplne samozrejmou. Novinka si pri svojom počte deviatich zastavení aktuálne vystačí s plochou 36 minút. No do tých trojminútových miniatúr P.K. a T.T. vtesnali toľko energie, že viac by bolo absolútne neúnosné. Neustále zmeny a ataky pôsobiace na prvý letmý pohľad chaotickým dojmom sú pevne zviazané absolútnym Rádom a poriadkom. A nad tým všetkým Sileniusov hlas akoby z iného, zlosnového sveta plného tých najodpornejších temných snov. A obrovská variabilita k tomu. Túžite po staromilskom podaní čierneho kovu? Máte ho tu v podobe úvodnej a záverečnej „All Hail Darkness and Evil“ a „Ancient Fog of Evil“ (už len názvy samotné sú old school ako noha). Cnie sa vám za mystickejšou podobou žánru? Potom svoj kalný zrak obráťte ku kusom ako „Black Death Sathanas (Our Lord’s Arrival)“, „The Cold Breath of Satan“ či pomalou mystikou zahalenej záležitosti „Olden Days“. A ak by ste zatúžili po silnej dávke technického black metalu, hoci je taký celý album, o poznanie viac to pocítite napríklad v predposlednej „Christ’s Descent Into Hell“. A nejaký ten hymnus navrch? Už samotný titul siedmej „Hymn to the Flaming Void“ prezradí, že o heroické rozpoloženie nebude núdza.
Doska „Höllenzwang (Chronicles of Perdition)“ sa skrátka vydarila. Hoci som do prapodstaty novinky musel vnikať o poznanie dlhšie a ťažšie, ako tomu bolo v prípade predchodcov, podarilo sa. ABIGOR opäť dokázal, že jeho miesto je na samotnej špici black metalového Panteónu.
Skladby: All Hail Darkness and Evil, Sword of Silence, Black Death Sathanas (Our Lord’s Arrival), The Cold Breath of Satan, None Before Him, Olden Days, Hymn to the Flaming Void, Christ’s Descent Into Hell, Ancient Fog of Evil.
Sestava: Silenius – vokákly; T.T. – kytara, baskytara, bicí; P.K. – kytara, baskytara.
Dagon