Tiež sa vám zdá, že čas v minulosti plynul akosi pomalšie a zároveň ho bolo oveľa viac? Občas s nostalgiou spomínam na doby, kedy som ho mal na rozdávanie a najväčšiu jeho časť som investoval do nekonečného zoznamovania sa so stále novými a novými hudobnými skvostami. Určite nie som sám, kto venoval počúvaniu toho-ktorého diela nespočetne veľa pokusov počítajúcich sa na dni, týždne a neraz i mesiace. Krásne časy….
Pokiaľ sa vám zdá, že daný úvodník s hudobnou recenziou príliš nesúvisí, dovolím si oponovať. K dnešnej rozprave o druhom dlhohrajúcom albume bratislavskej formácie 0N0 nazvanom „Reconstruction And Synthesis“ sa totiž hodí viac než by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Nebudem napínať a rovno prezradím záverečný verdikt: tento opus nespochybniteľne a hlavne zaslúžene patrí k tomu najlepšiemu čo domáca scéna ponúka a smelo môže konkurovať i nejednému „veľkému“ menu zo zahraničia. No je tu jedno veľké ALE. Doska má jednu obrovskú i keď tak trochu nechcenú slabinu. Mám na mysli fakt, že aby ste sa tomuto dielu dostali na kobylku, je tomu potrebné venovať množstvo vypočutí, počas ktorých sa pred vami postupne budú odhaľovať všetky nuansy, fajnovosti a skryté perly. Spočiatku totiž „Reconstruction And Synthesis“ príliš neoslní. Je to ako s jeho titulným coverom. Najskôr sa javí ako nevýrazná, tuctová a dokonale sterilná záležitosť bez výraznejšej chuti a zápachu, akých 
hudobný priemysel chrlí tony. No postupne začnú na povrch vychádzať jednotlivé drobnosti, vytvárajúce nakoniec neskutočné pestrý a podmanivý celok. A presne tak je to aj s hudbou. To, čo sa spočiatku ukazuje ako neuchopiteľný chaos s občasnými industriálne ladenými pasážami prerastajúcimi miestami až k ambietným oázam, postupne vykazuje dokonalý poriadok a rád.
Ako teda opísať to, čo 0N0 na svojom najnovšom diele ponúka? Musím priznať, že to nie je vôbec jednoduché. Ale skúsim to. Základom je hutný a masívny doom metal, ktorý je vyvedený s deathovými finesami (príklon k Dáme s kosou je citeľný aj vo zvukovej podobe a v zafarbení jednej z hlasových polôh) a to všetko zaobalené do industriálneho plášťa, citeľného prakticky počas celej hracej doby, no utkaného z dostatočne tenkého kovu, aby neprišlo k uduseniu ostatných aktivít. A konečnými prísadami je ambient skombinovaný s čiernym kovom, ktoré síce ani raz neprevezmú hlavné slovo, no zároveň je ich prchavá stopa stále dobre citeľná. Napriek tomu, že „Reconstruction And Synthesis“ je dielom navýsosť kompaktným a takmer nedeliteľným, svoje vrcholy má. Prvým z nich je titulná, takmer trinásťminútová záležitosť, skladajúca sa z viacerých pasáží, ktoré sa spočiatku javia ako takmer nezlučiteľné časti, po ktorých nasleduje dvojica doomových, mierne monotónnych skladieb „Desolatry“ a „At Sixes And Sevens“, po ktorých príde na radu druhý z pilierov „Lucid Transmutation“. A záverečné vesmírno-industriálne, z veľkej časti improvizačné inštrumentálne rozlúčenie
„Reformation/Absorption“ je iba potvrdením faktu, že 0N0 prišlo s niečím, čo rozhodne presahuje hranice slovenského undergroundu.
Dagon