Dlhých dvanásť rokov trvalo, kým sa Vladislav Redkin rozhodol nadviazať na rovnomenný debut interesantného projektu КОЛО. Že vám toto meno nič nehovorí? Myslím že stačí, aby som prezradil jeho pseudonym Munruthel a vec je okamžite jasná. Tento multiinštrumentalista, ktorý bude väčšine známy ako ex bubeník Nokturnal Mortum má na svojom konte pekný zoznam dosiek, ktorým nikdy nechýbala prepotrebná kvalita. Veď názvy ako „Ориянские Cказанья“, „Эпоха Водолея“ a hlavne „ВЕРОломство“ hovoria samy za seba. No vrchol Munruthelovej tvorby v mojich očiach vždy predstavoval spomínaný nadpozemský debut КОЛО a keď som sa z nenazdajky dozvedel že bude pokračovanie, očakával som ho so zmiešanými pocitmi nedočkavosti a obáv, či novinka bude mať tú silu nadviazať na minulosť. No všetky otázky boli zodpovedané, keď jedného dňa konečne prišiel malý balíček od samotného autora.
Prvé, čo na albume „Етносфера“ zaujme, je jeho grafická podoba. Presne takéto vizuálne stvárnenie sa totiž dokonale hodí k tomu, čo КОЛО ponúka. Teda: predstavte si precítenú folkovú, viac-menej až popovú hudbu, z ktorej na hony sála nezmierna a nepokoriteľná hrdosť snúbiaca sa s láskou k Otčine. 
A to všetko podané v maximálne melodickom rúchu odhaľujúcom to najlepšie z ukrajinskej ľudovej tvorby s ukľudňujúcimi čistými, v drvivej väčšine ženskými vokálmi. Teda aspoň tak tomu bolo pred dvanástimi rokmi v prípade spomínaného debutu. No musím povedať, že ak sa Munruthelovi niečo naozaj podarilo, je to spôsob akým nadviazal na priameho, viac než dekádu starého predchodcu. „Етносфера“ totiž pokračuje presne v tom bode, v ktorom eponymný Opus Magnum končil. A pridáva samozrejme aj niečo navyše. To niečo má podobu strojovej, občas až takmer industriálnej rytmiky, tvoriacej absolútny kontrast k vyššie popísanej produkcii. No čuduj sa svete, ono to dohromady funguje takmer dokonale. Stačí sa zamerať na skladby ako „В Обрії Снів“, „Земле Моя“, „Не Кажи“ či titulná „Етносфера“ a vec je hneď jasná. A to nie je všetko. Album obsahuje aj inštrumentálne predely „Лісова Пісня (Пролог)“, „Сон-трава“ alebo „Лісова Пісня (Епілог)“, ktoré, hoci sú unášané na rovnakej vlne, tvoria zároveň akési premostenie vyššie spomínaných perál.
Chvály teda bolo dosť, je na čase začať zatĺkať klince. Ono ich však veľa nie je a ak by som mal vymenovať všetky negatíva, zúžila by sa moja kritika v podstate iba na dve veci. Tou prvou je zaradenie kompozície „Баюн“, ktorá tvorila neoddiskutovateľný vrchol debutovej dosky predstavujúci samotnú dokonalosť a tento jej remake, hoc sa snaží viac než dosť, predsa len hviezdnych výšav originálu nedosahuje. No oveľa nepochopiteľnejšie je pre mňa zaradenie troch remixov na samotný záver opusu („Серце в Житах (Parallax Breakz ремікс)“, „В Обрії Снів (Parallax Breakz ремікс)“ a „Сніговій (Svyatobor ремікс)“), v ktorých vládu preberá spomínaná strojová rytmika, čím sa dokonale vytráca pôvodná, tak podmanivá atmosféra celku. Priznám sa, že podobné prerábky nemám vôbec v láske, no pri podobnom druhu hudby mi prídu ako úplne bezcenné snahy o zlúčenie nezlučiteľného. Toto si Munruthel naozaj mohol odpustiť. No aj napriek týmto dvom mojim pripomienkam musím dielo „Етносфера“ hodnotiť veľmi pozitívne a v mojom súkromnom rebríčku sa doska radí na vrcholné priečky celej autorovej tvorby. Naozaj vysoko nadpriemerná práca.
Dagon