SEPTICFLESH – Titan (CD-2014, Season of Mist)

TitanDnešná recenzia je tak trochu výnimkou svojou (povedzme) rozpoltenosťou. Najnovšie dielo „Titan“ gréckych orchestrálnych náladotvorcov SEPTICFLESH totiž už zďaleka nie je žiadnou novinkou (o dva mesiace oslávi totiž už prvý rok svojej existencie) no to, že som sa ho napriek tomu rozhodol priblížiť poslucháčom má predsa len svoju špecifickú príčinu. Účelom tejto rozpravy totiž nie je predstaviť toto dielo fans z hľadiska jeho novoty (nepochybne ho má každý, kto prepadol tomuto južanskému kúzlu už dávno dokonale napočúvané), ale skôr isté poopravenie môjho vlastného názoru, na kvalitu tejto jedinečnej a pozoruhodnej nahrávky.

„Titan“ je výborným príkladom toho, že každý jeden album potrebuje istý čas, aby ho poslucháč vstrebal a náležite ocenil. Iste, sú nahrávky vyjaviace všetky svoje tajomstvá v podobe jemných fines po pár prehratiach a potom také, ktoré úspešne odolávajú neporovnateľne dlhší čas. No sladká odmena v podobe naozaj povznášajúceho umeleckého zážitku je potom o poznanie trvalejšia. A toto dokonalé splynutie s hudbou SEPTICFLESH trvalo v mojom prípade takmer rok.

Toto grécke komando patrilo k mojim obľúbencom prakticky od prvej nahrávky, ktorou bolo mini „Temple Of The Lost Race“ a moje okúzlenie ich melódiami presiaknutými temným romantizmom trvá od tej doby prakticky nepretržite. Ba čo viac, namiesto stagnácie má neustály vzostupný trend. SEPTIC FLESH (ešte pod pôvodným dvojslovným názvom) si ma bez problémov získali, aby som im zostal verný aj v časoch ich experimentu „Revolution DNA“ potýkajúcim sa v čase vydania s nepríliš vrelou odozvou, či neskôr, kedy sa medzi opusmi „Sumerian Daemons“ a „Communion“ rozovrela päťročná priepasť nečinnosti znamenajúca dočasnú klinickú smrť samotnej kapely. No nech už toto originálne zoskupenie okolo charizmatického Spirosa Antoniousa predstavilo svetu akúkoľvek zo svojich hudobných tvárí, vždy som ju prijal s nadšením a uspokojením. Vždy, až do príchodu Titána. Tu zrazu kúzlo znenazdajky prestalo fungovať a hoci som sa snažil seba viac, po prvýkrát som sa musel do počúvania SEPTICFLESH nútiť. Ako dôkaz si stačí pozrieť môj komentár k recenzií na spriatelenom webe Mortemzine. Nech som dosku počúval v jasnom slnečnom svetle, počas kúzla súmraku, či v čase keď svoju moc prevzala temná noc, iskra nie a nie preskočiť a tak som sa po istom čase vzdal s tým, že „Titan“ bude už naveky zbierkou songov, ktoré v súvislosti s týmito Grékmi budú niesť nelichotivú nálepku toho najšedivejšieho priemeru. No čuduj sa svete, ale keď som si tento opus pustil pred nedávnou dobou znovu, akoby sa niečo prelomilo a ja som zostal doslova ochromený pod prívalom nekonečnej majestátnosti a velikášstva, ktoré sa na mňa prostredníctvom tohto albumu razom vyvalili. Tie skladby napriek tomu, že mi boli dôverne známe, boli z ničoho nič zároveň totálne iné a nebezpečne podmanivé. V čom teda spočíva to dodatočne, ale o to s väčšou naliehavosťou odhalené kúzlo?

Septicflesh„Titan“ prináša prostredníctvom svojej trištvrte hodinovej hracej doby presne to, na čo sme boli u SEPTICFLESH zvyknutí aj v minulosti – povedané rečou hudobných škatuliek – dokonale vyvážený mix symfonického death/dark metalu s naozaj obdivuhodne prepracovanou orchestrálnou časťou. V tomto smere má toto grécke teleso hneď dve výhody. Prvou je fakt, že tieto bombasticky a veľkolepo zaranžované partitúry sú dielom Christosa Antonioua, ktorý má za sebou klasické vzdelanie a druhým dôležitým bonusom je fakt, že basigatrista a vokalista Spiros, inak známy aj ako Seth Siro Anton je grafik a dizajnér vyhľadávaný a hojne využívaný nejednou tvrdokovovou akvizíciou. A hoci sú jeho diela pomerne uniformné a takpovediac „na jedno kopyto“, stále mám pocit, že to najlepšie zo seba dostane v prípade, ak tvorí pre domovskú stajňu. A tu akoby sa jeho diela za pomoci hudby zhmotňovali do podôb zvrátene ohavných nočných môr.

Ale späť k hudbe. Jej výnimočnosť vidím hlavne v spomínanom dokonalom zladení špecifického a vždy jasne rozpoznateľného podmanivého spojenia dark/death metalu, pričom táto metalová zložka je totálne organicky a neuveriteľne prirodzene spätá so symfonickou vložkou živého orchestru. A navyše, presne v tých správnych chvíľach keď si to skladby žiadajú sa ozve čistý vokál gitaristu Sotirisa (hojne si ho užijete hlavne v singlovej „Burn“), či dokonca klasicky školené kombinované mužsko-ženské chorály presne tak, ako tomu bolo zvykom v časoch „A Fallen Temple“. No a ďalšou devízou je neskutočná pestrosť a hlavne dynamika jednotlivých kompozícií. Tam kde je to potrebné, dokážu SEPTICFLESH poriadne pritlačiť na pílu, aby sa nezriedka priblížili až kamsi do sfér black metalu, aby v nasledujúcom okamihu s neuveriteľnou ľahkosťou a odzbrojujúcou prirodzenosťou preladili na symfonickú notu. A vrcholné okamihy? Tých sa na doske dočkáte prakticky neustále, ale ak by som mal predsa len menovať jednotlivé kusy, určite by medzi nimi nesmeli chýbať veci ako „War In Heaven“, „Prototype“, „Titan“, „The First Immortal“ či jednoznačný vrchol „Prometheus“.

Kapiel pokúšajúcich sa organicky prepojiť na pohľad tak rozdielne svety akými je tvrdokovový rezort na jednej a klasická kompozícia na druhej strane je bez debát mnoho. No je naozaj iba pár vyvolených, ktorým sa to darí aj bez masívnej a klamnej mediálnej kampane typu Therion. A je jasné, že aj keď v prípade najnovšieho diela SEPTICFLESH ma toto kúzlo zasiahlo s takmer ročným oneskorením, jeho dopad rovnajúci sa ničivému hurikánu je o to výraznejší. Naozaj dokonalé dielo.

Dagon

http://www.septicflesh.com/

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *