Sú také kapely. Pozná a má ich každý z nás. Mám na mysli tie vzácne zoskupenia, na ktorých sme vyrastali a ktoré počas dlhých rokov formovali náš hudobný vkus, pričom sa snaženie týchto hudobníkov ako nezmazateľná pečať postupne pretavovala a pretavuje hlboko do nášho muzikálneho podvedomia. A u mňa je jednou z týchto prevzácnych bánd už od dávneho opusu „Shades Of God“ aj britská pätica PARADISE LOST. Každý ich nový počin v nekonečnom príboji stále nových a nových titulov vždy vyzerám s ľahkou nedočkavosťou a hoci už ich dosky neprežívam s tak freneticky nekritickým očakávaním ako kedysi (slovami Umbrtky „myslím, že je za tím démon stárnutí“), svojské vzrušenie je (a už asi navždy bude) prítomné vždy.
Tí z vás, ktorí sú (čo sa tohto telesa týka) na tom podobne určite vedia, akými zákutiami a nečakanými obratmi ich kariéra prechádzala. V zásade sa dá ich diskografia rozdeliť na dve časti, pričom pomyselným medzníkom je zhruba prelom milénií, konkrétne roky 1999-2000. Kým prvú a na výsosť originálnu prvú časť charakterizovalo neustále posúvanie vlastných možností a hraníc (len si spomeňte, že každý z tých siedmych albumov bol tak iný a pritom tak logický), prišla v období dosiek „Believe In Nothing“ až „In Requiem“ istá stagnácia, ktorá však bola nevyhnutná, aby Stratený Raj opäť dospel prakticky do bodu, kde začal. Nebudem vás teda ďalej napínať. Veď mnohé už naznačil vysoko cenený predchodca „The Plague Within“, ktorý sa však dnes javí „iba“ akási generálna skúška na to, čo malo prísť – a čo napokon s príchodom Medúzy aj prišlo. Promo materiály totiž tentoraz výnimočne neklamú. „Medusa“ je dokonalým a veľkolepým návratom k dávnym poriadkom „Gothic“ a „Shades Of God“. Otváram teda luxusne vyzerajúci box obsahujúci picture vinyl, 7“ singel, digibook, plagát, obrovskú vlajku a voňavú sviečku vo farbách nového coveru a začínam sa ponárať do omamných tónov, aké môžu prísť jedine z anglického Halifaxu…
Ak by predchádzajúce slová mohli zvádzať k predstave, že PARADISE LOST aktuálne iba recyklovali dávne nápady, nič by nebolo vzdialenejšie pravde. Áno, kruh sa na ich pätnástom opuse symbolicky uzavrel, avšak nový materiál v sebe absorbuje skúsenosti predchádzajúcich 29 rokov. Svoju váhu určite má aj to, že s výnimkou bicej artilérie tvorí zostavu presne tá štvorica, ktorá v roku 1988 celú túto cestu nastúpila. Vo svete tvrdokovovej hudby jav na výsosť ojedinelý a nevídaný. A akoby si kapela tohto faktu bola vedomá, ponúkla tentoraz hlavné slovo basákovi Stephenovi Edmondsonovi, ktorého nástroj je aktuálne všadeprítomný a dominantný.
Úvod tohto diela patrí tklivému a nenápadnému, akoby bojazlivému zvuku organu, ktorý nevtieravo uvedie prvý, takmer deväť minútový kus „Fearless Sky“ vzdávajúci hold spomínaným starým poriadkom. Death/doomový výstavný kúsok ctiaci tie najlepšie tradície žánru z dôb, kedy túto hudobnú odnož pomáhali raz a navždy definovať okrem našich hrdinov aj ich krajania ANATHEMA a MY DYING BRIDE. A keď sme hovorili o istej Achillovej päte súboru v podobe bubeníckej stoličky, benjamín Waltteri Väyrynen ukáže, že PARADISE LOST si snáď ani lepšie nemohli vybrať hneď v druhej položke „Gods Of Ancient“. Stačí sa zamerať na jeho výkon, ktorý nemožno nazvať inak ako šesť minútovou bubeníckou školou dokonalosti. Jeho nástroj tu jasne dominuje. A ak som spomínal jasný návrat niekam medzi druhý a tretí opus Angličanov, song „From The Gallows“, ktorý vo svojej prvej polovici plní funkciu mladšieho brata dávnej skladby „Daylight Torn“ (doska „Shades Of God“) je toho dôkazom. Schválne sa zamerajte na nosný riff tejto piesne a tá podobnosť vám bude ihneď jasná.
Nasledujú dve položky „The Longest Winter“ a titulná „Medusa“ ktoré nachvíľu obrátia svoj pohľad smerom ku komerčne najúspešnejšiemu obdobiu „Icon“ a „Draconian Times“, aby si s príchodom nespochybniteľne tvrdej a dominantnej záležitosti „No Passage For The Dead“ kapela zaspomínala na samotný debut „Lost Paradise“. Chcete vedieť, ako vyzerá recept na rýdzo death/doom metalovú skladbu, ktorá zároveň nepopiera jasné hitové ambície? Potom sa stačí započúvať do predposlednej „Blood & Chaos“, aby záverečná, ôsma položka „Until The Grave“ znovu (podobne ako úvodná vec), pripomenula svetu, čo za jedinečný hudobný žáner dali britské kapely svetu na počiatku deväťdesiatych rokov. Touto skladbou končí album, no PARADISE LOST má pre vás v talóne ešte dva bonusy umiestnené na 7“ bonusový vinyl, čo hodnotím ako veľmi vydarený ťah. Obe záležitosti „Shrines“ a „Symbolic Virtue“ totiž napriek tomu, že zvukovo idú v stopách predchádzajúcich songov, predsa len skôr zapadajú do obdobia „Draconian Times“ hlavne vďaka hojnému využitiu melodického vokálu Nicka Holmesa.
Vraví sa, že každá kapela, ktorá je na scéne dvadsať a viac rokov má svoj umelecký vrchol dávno za sebou a v podstate už iba žije zo svojej tvrdo a zaslúžene vydobytej minulosti. Iste. V mnohých prípadoch je to pravda. No existujú aj výnimky a jednou z nich je aj táto moja milovaná pätica, ktorá už (bez pár mesiacov) tridsať rokov hľadá svoj stratený Raj. A ich aktuálna cesta pod súhrnným názvom „Medusa“ je dôkazom toho, že výnimočné diela dokážu pripraviť aj tí, od ktorých by to ešte pred pár rokmi možno nikto nečakal.
Dagon