Tomáš „Necrocock“ Kohout to má v podstate veľmi jednoduché. Za dobu pôsobenia na hudobnej scéne si vytvoril vskutku osobitý a nadmieru svojský štýl, ktorý je okamžite rozpoznateľný. Ba čo viac, disponuje svojim vlastným okruhom fanúšikov, ktorí vždy spoľahlivo lačno skočia po každom novom výtvore, ktoré pre nich láskavý Majster pripraví. A ten? Čo viac si môže priať? Šťastný to hudobník a spokojný to človek.

Aktuálne, necelý rok po doske „Hudba z psychiatrických pavilonů“ prichádza Necrocock s ďalším zo svojich bizarných príbehov, ktorý znovu vychádza pod jeho vlastným pseudonymom. Roztopašný Kaviar Kavalier teda zostáva (zatiaľ) bokom a za seba musím povedať, že som tomu vcelku rád. Nie, nechápte ma zle. Pre Tomove zhudobnené kaviárové vízie mám slabosť a pre poslednú radovku „Musik Aus Ordinationen“ obzvlášť. No sú to práve jeho nadpozemsky romantické príbehy, ktoré (s výnimkou prvého opusu „Konvalium“) tvoria vždy jeden ucelený tematický celok, odhaľujúci až zarážajúco plastické a plnofarebné detaily a jemné nuansy.

Novinka pokračuje presne tam, kde skončia „Hudba z psychiatrických pavilonů“. To, že sa jedná o nového NECROCOCKA spozná každý, prakticky už pri hovorenom intre k prvej skladbe „Smotlacha“, ktorému je celá doska venovaná. No zároveň je niečo inak. V prvom rade nemožno prepočuť príklon k citeľne tvrdšiemu (gitarovejšiemu) prevedeniu a zároveň musím s potešením oceniť využite silnejších, a výraznejších melódií. Tie boli v Tomovej tvorbe prítomné samozrejme vždy, ale tentoraz sú to neraz dokonale hitové šlágre. Celá kompánia (okrem Necrococka ju tvorí ešte Sambarova basa, Pitterlingove bicie a mature hlas Houbovej Marie) sa pohybuje ešte viac, než tomu bolo kedykoľvek v minulosti v zadoomaných vodách s výrazným prispením rôznych dychových nástrojov, všetko zabalené do zjemňujúcich, takmer éterických hlasových eskapád samotného Majstra. A samozrejme, že nejaký ten hosť. Tentoraz sú dokonca štyria: Chris Magos známy už z minulosti, spolu s Františkom Štormom ozdobili svojimi jedovato čiernymi hrdlami song „Phallus Impudicus“ , aby im konkurovala dvojica Adéla a Salmonela, ktoré si zapreludovali v ľudovej prerábke „Do lesíčka“.

Tematicky sa počas celej, takmer hodinovej hracej doby ani raz nevzdialime z vlhkého lesa, v ktorom je tak príjemne teplo a všade sa šíri omamná vôňa tých najbizarnejších maličkých lesných obyvateľov s klobúčikmi. Chcete dôkaz? Potom tu je zákerný a jedovatý „Pavučinec plyšový“, „Phallus Impudicus“, na ktorý doplatil úbohý Karel Kavina, krásne slizová „Hadovka smrdnutá“, či „Vrhavka“ po ktorej sa tak nádherne dávi. A korunu tomu všetkému nasadzuje titulný cover, na ktorom je samotný Houbový Tomáš s vyzývavo červeným klobúkom s výtrusnicami.

Ale čo je na celej doske absolútne najúchvatnejšie, to je celková ATMOSFÉRA opusu. Tak pokojná, ukľudňujúca, uspávajúca. Čo na tom, že za každým pňom či kríkom môže číhať zohavené a napoly ohorené telo v pokročilom štádiu rozkladu? Do celkovej scenérie dokonale zapadá a pôvabne splýva so sviežo zeleným machovým kobercom. To všetko jednoducho tvorí neoddeliteľnú súčasť čarokrásneho mykologického sveta zvaného NECROCOCK.

Viem, že som niečo podobné písal už pri vydaní predchádzajúceho albumu „Hudba z psychiatrických pavilonů“, ale nemôžem inak. „Houbařské album“ predstavuje v mojich očiach jasný vrchol Tomovej diskografie. S čím asi príde nabudúce?

Dagon

https://www.facebook.com/tom.necrocock