Prelom tisícročí nezastihol MEGADETH práve v najlepšom období kariéry. Predchádzajúci silne experimentálny album „Risk“ sa nestretol napriek svojim nesporným kvalitám u fanúšikov s prílišným pochopením (paradoxne k jeho spätnému doceneniu dochádza až v súčasnosti) a navyše sa Davemu pod rukami rozsypávala aj samotná zostava kapely. Nick Menza bol nahradený Jimmym DeGrassom už na minulej doske, no nový album už neobsahoval ani virtuozitu rýchlych prstov Martyho Friedmana na ktorého miesto nastúpil nemenej zdatný Al Pitrelli. A výsledok ich vzájomnej spolupráce pod názvom „The World Needs A Hero“ bol svetu predstavený 15. mája 2001.

Ak sa pozerám späť na celú viac než tridsaťročnú kariéru tejto americkej mašinérie v snahe označiť dosku, ktorá svojou kvalitou spadá až na samotné dno ich bohatej diskografie, prikláňam sa práve k tomuto dielu. A pritom malo byť všetko inak. Ako bolo spomenuté, predchádzajúci „Risk“, ktorým sa kapela chcela posunúť na nové, hoci do veľkej miery komerčnejšie pole pôsobnosti sa príliš nevydaril a tak Mustaine prostredníctvom novinky zavelil k jasnému a nespochybniteľnému návratu do dôb minulých. A to bolo jasné už na pohľad – veď stačí jediné vzhliadnutie nového coveru: naspäť je nielen tradičné logo, ale aj dávny maskot Vic Rattlehead tentoraz vyliezajúci z brucha samotného principála. A práve tá samoúčelná, no tak trochu kŕčovito a do prázdna vyznievajúca póza, hoci splnila svoju funkciu a niektoré vydania vyšli s náhradným cenzurovaným výjavom, je akoby zhrnutím samotného miestami citeľne bezzubého či dokonca zúfalého točenia sa vo vlastnom hudobnom kruhu. Mustaine v snahe zabezpečiť čo najvernejšie pokračovanie pokrvnej megadethovskej línie tentoraz nielenže celý materiál skomponoval sám (s malým prispením nového gitaristu v kuse „Promises“), ale venoval sa zároveň aj producentskej činnosti. A presne v tom vidím hlavný dôvod toho, že doska dopadla tak ako dopadla.

V čom teda tkvie ten problém? Na prvý pohľad ťažko povedať. MEGADETH sa prostredníctvom tejto foršne počuteľne úspešne vrátili niekam na prelom „Rust In Peace“ a „Countdown To Extinction“, čiže do obdobia, ktoré v ich prípade doslova písalo hudobné dejiny. No zároveň žiaľ naplno platí porekadlo o nemožnosti dvakrát vstúpiť do tej istej rieky. A veľkú medvediu službu novinke poskytla tentoraz aj podľa môjho názoru až príliš štedrá náplň. „The World Needs A Hero“ ponúka totiž takmer hodinu hudobnej produkcie rozdelenej do dvanástich kapitol, medzi ktorými sa však ukrýva až povážlivo veľké množstvo dokonale sterilnej a  nič nehovoriace vaty. Ak by teda album oželel štyri až päť kompozícií, stúpala by jeho kvalita určite smerom nahor. Celý opus odštartuje typickou MEGADETH skladbou, ktorá je jasným poznávacím znamením skupiny a nesie názov „Disconnect“. No žiaľ zároveň dokonale definuje to, čo bude nasledovať ďalej. Jasne rozpoznateľný zasekávaný riff, povedomá melódia a dobre známy nasraný hlas cedený skrz zaťaté zuby – to je Mustaineho rukopis ako má byť. No zároveň je to všetko akési mdlé a prevarené, pričom v mysli chtiac nechtiac vyvstávajú reminiscencie na podobné, no oveľa vydarenejšie kusy z minulosti. Avšak nedá sa povedať, že by tento opus neobsahoval aj vydarené chvíle. K tým určite patrí hneď druhá v poradí – titulná „The World Needs A Hero“, ktorá sa svojou stavbou dokonca ľahko obtrie o debutové snaženie sa „Killing Is My Buiness… And Business Is Good!“, či melodická „1000 Times Goodbye“. A rovnako baladická „Promises“ si drží s prehľadom svoj vysoký štandard (hoci na tomto poli bolo už aj lepšie), či „Recipe For Hate… Warhorse“ pripomínajúca svojou technikou časy, keď sa hrdzavelo v pokoji. A samozrejme sú tu ešte „Dread And The Fugitive Mind“ a „Return To Hangar“. Možno najkvalitnejšie kusy tejto foršne, no zároveň veci vyvolávajúce množstvo nepríjemných indícií. Ani v jednom prípade sa totiž nejedná o novinku v pravom zmysle slova. Prvá z nich sa už objavila o rok skôr na rozlúčkovom výbere s bývalou firmou Capitol Records nazvanom „Capitol Punishment: The Megadeth Years“ a tá druhá bola pokračovaním hviezdnej „Hangar 18“ z prelomového diela „Rust In Peace“. Iste, jedná sa o vtipné a elegantné pokračovanie ságy, no zároveň jasne cítite, že k dokonalosti pôvodnej predlohy kus chýba. A vcelku vyčerpávajúco, i keď nechcene o tom hovorí aj samotný text. Tam kde bolo pôvodne všetko zabezpečené a bezchybné („Computer banks to rule the world / Instruments to sight the stars“) je v súčasnosti skutočnosť trochu iná („Navigation systems failed / Computers crashed and they all fall down“). A korunu tomuto úpadku nasadzujú kusy ako „Burning Bridges“, „Loosing My Senses“ či krátky trúbkový úlet „Silent Scorn“, ktoré by v minulosti skončili v najlepšom prípade ako „B“ strana singlov. No a v neposlednej rade je tu záverečná veľkolepá kompozícia „When“ dosahujúca dĺžku takmer desiatich minút, ktorá vychádza z dávnej metallicovskej kompozície „The Call Of Ktulu“ na ktorej sa Dave Mustaine podieľal ako spoluautor. Kompozíciu „When“ vraj pripravoval niekoľko rokov, no myslím si, že ak by ešte nejaký čas počkal, výsledok by mohol byť vskutku ohromujúci. Takto sa jedná a kvalitnú a na pomery MEGADETH silno experimentálnu vec, ktorá však viac než čokoľvek iné tvorí trvalú pripomienku toho, že v roku 2001 to s kapelou nebolo všetko tak ako má.

A aby toho nebolo málo, presne v tomto období Mustaine trpiaci obličkovými kameňmi začal brať množstvo utišujúcich liekov (prešiel som si niečím podobným a môžem povedať, že to naozaj nie je sranda) čo spôsobilo, že opäť raz spadol do svojej opakovanej závislosti. A keď sa k tomu ešte následne pridali problémy s hybnosťou v ruke, vyzeralo to že s MEGADETH je definitívne koniec. No Davemu ku cti slúži fakt, že sa z tohto neľahkého obdobia dokázal dostať a vrátiť sa späť v plnej sile s totálne obmenenou zostavou prostredníctvom kusu „The System Has Failed“.

Dagon