MEGADETH – So Far, So Good… So What! (LP-1988, Capitol Records)

So Far, So Good... So What!V našom putovaní históriou jednej z najzásadnejších thrashových veličín sme sa pomaly dostali k tretiemu albumu. Časová medzera medzi predchádzajúcim počinom „Peace Sells… But Who´s Buying?“ a novinkou „So Far So Good… So What!“, ktorá bola predhodená fanúšikom 19. januára 1988 prestavovala rok a pol, no za tú dobu sa v radoch MEGADETH udiali dramatické zmeny a z posádky, ktorá bola zodpovedná za famóznu druhú dosku zostal okrem kapitána Davea Mustaineho iba jeho najvernejší druh, basák David Ellefson. Čo teda stálo za touto na prvý pohľad nečakanou zmenou? Slovami kapelníka: „Pokiaľ ide o Gara (Samuelsona) a Chrisa (Polanda), mal by som povedať jedno. Z MEGADETH neboli vyhodení kvôli tomu, že brali drogy, ale kvôli následkom toho, že ich brali. Gar svoje miesto strácal pomaly a postupne a potom to šlo odrazu. Pri zastávke v Detroite prišiel za mnou chlapec v špinavom žltom tričku a nezmyselne upnutých džínsoch. Mal krvou podliate oči a dlhé mastné vlasy a pýtal sa ma, či nepotrebujeme pomoc so stavaním bicích. Netušil som o koho ide, ale bola pravda, že sme pomoc potrebovali a tak sa stal bubeníckym technikom. No najdôležitejšie bolo, že dotyčný Chuck Behler vedel bicie nielen stavať, ale na ne aj hrať a mal už za sebou pôsobenie v niekoľkých punkových kapelách. A tak sa stal Chuck bubeníkom MEGADETH. Gar bol stále mimo a Chuck bol skrátka po ruke a čakal v zákulisí.“ No nebol to iba Samuleson, pre koho sa účinkovanie v sľubne sa rozbiehajúcej skupine skončilo. Chris Poland a Gar Samuelson boli z kapely vyhodení v priebehu jedného týždňa a povestnou poslednou kvapkou v prípade prvého menovaného bola skutočnosť, že po návrate z turné zakončeného výletom na Havaji sa stratilo gitarové vybavenie, ktoré gitarista predal, aby mal ďalší nekonečný obnos na drogy.

Kým teda viac menej šťastná náhoda priviedla do cesty nového bubeníka Chucka Behlera, s gitaristom to bolo trochu ťažšie. Prvou voľbou bol Jay Reynolds, ktorý pôsobil v kapele Malice, no to že pre kapelu je úplne nepoužiteľný sa zistilo vo chvíli, keď prišlo na prehrávanie jeho častí z chystaného materiálu pre tretí album. Hovorí Dave: „Boli sme v štúdiu a Jay mal začať hrať. Povedal som mu, aby zahral svoj part. A nič. Jay sedel na stoličke a pozeral niekam mimo a po chvíli z neho vyšlo. No… čo keby prišiel môj učiteľ na gitaru, nevadilo by vám to? On by tentoraz nahral sóla a ja by som sa to od neho naučil.“ Tým učiteľom bol Jeff Young a bol to práve on, kto sa stal novým právoplatným členom MEGADETH. Neskôr síce Mustaine vyhlásil, že si zamiesili na personálny problém, ktorý sa dal vyriešiť aj lepšie, no pre túto chvíľu to bolo najlepšie možné riešenie. A pádnym dôkazom toho je samotné doska „So Far, So Good… So What!“, ktorú ja osobne považujem za to najlepšie, čo doteraz MEGADETH stvorili.

Megadeth_so far so good so whatTých dôvodov prečo považujem práve túto dosku za vrchol Mustainovej umeleckej tvorby je viac. Tým prvým je fakt, že firma Capitol Records vybrala za zvukára Paula Laniho, ktorý bol zodpovedný za remix predchodcu „Peace Sells… But Who´s Buying?“ a ktorý dodal doske síce mierne plochý, no na druhú stranu punkovo špinavý a zašumene zubatý zvuk. A práve ten spolu s údernejšou a značne priamočiarejšou hrou Chucka Behlera spôsobili, že album pôsobí tak nádherne neotesane drsným a ako britva ostrým dojmom. No to všetko by nestačilo, ak by neboli k dispozícií kvalitné songy, čo našťastie nebolo pravdou. Poďme sa na ne teda pozrieť trochu bližšie. Úvodná inštrumentálna šupa „Into The Lungs Of Hell“ s melodicky tiahlym sólom trvajúcim prakticky celú tri a pol minúty dlhú hraciu dobu pochádza podobne ako druhá záležitosť v poradí „Set The World Afire“ z úplne prvotného obdobia MEGADETH, no na ich kvalite to nie je poznať ani náhodou. Naopak, spomínaný druhý song svojou technicky zložitou výstavbou napovedá, čo bude nasledovať v najbližšej budúcnosti. Mimochodom, jedná sa o úplne prvý song, ktorý bol pôvodne pomenovaný „Megadeth“ ešte v období, keď Mustaine uvažoval, že kapela ponesie meno Mechanix. Ďalšou v poradí je (tak ako bolo dobrým zvykom na predchádzajúcich opusoch) coververzia, ktorou tentoraz MEGADETH trafili rovno do čierneho. Kým totiž dve predchádzajúce záležitosti „These Boots“ a „I Ain´t Supersititous“ patrili viac menej k osvieženiu dosiek, skladba Sex Pistols „Anarchy In The UK“ zapadla priamo do vlastného štýlu skupiny. No pôvodne malo byť všetko inak. Dave Mustaine chcel totiž nahrať pôvodne skladbu „Problems“ (ktorá sa nakoniec objavila na EP „Hidden Treasures“), no vtedajší manažér kapely Jay Jones ho presvedčil, aby padla voľba práve na najznámejší kúsok londýnskych punkerov a čas mu dal jednoznačne za pravdu. A to nebolo všetko. V štúdiu sa totiž objavil aj samotný gitarista Pistols Steve Jones, aby obohatil skladbu vlastným gitarovým umom. „Žil vtedy v južnej Kalifornii“ hovorí Mustaine „a nakráčal do štúdia s úsmevom na tvári a rukou v sadre. Jones bol ale hrdý muž a ostrieľaný punker a nedovolil, aby mu taká maličkosť prekazila možnosť si zahrať. Mal iba dve podmienky. Sto dolárov a ženu, ktorá by ho vyfajčila.“

Podmienky boli splnené a tak ho dnes môžete počuť na albume. Štvrtou záležitosťou bola spočiatku akustická a postupne emotívne gradujúca vec „Mary Jane“ odhaľujúca nepatrne neskoršiu komerčnejšiu tvár MEGADETH a po nej nasleduje jediná priemerná skladba „502“, čo je označenie pre policajný kód Driving Under the Influence of alcohol (riadenie pod vplyvom alkoholu), teda stav, s ktorým mal Mustaine v tej dobe svoje bohaté skúsenosti a kvôli ktorému dokonca v jednom prípade skončil za mrežami. No a potom jeden z najžiarivejších monolitov, ktorý je jasným vrcholom nielen tohto albumu, ale celej tvorby MEGADETH a volá sa „In My Darkest Hour“. Táto z veľkej časti baladicko-akustická perla myslím nepotrebuje väčší komentár. A hoci text pojednáva o konci autorovho vzťahu s vtedajšou priateľkou Dianou (táto téma sa objavila aj v texte „Wake Up Dead“), Dave tento song napísal vo chvíli, keď sa dozvedel o smrti bývalého basáka Metallicy Cliffa Burtona. „Keď som sa tú správu dozvedel, dal som si heroin, sedel som a plakal a potom som začal skladať, pričom som skladbu zložil na jeden záťah. Hudba – zvukovo a pocitovo – vychádza z bolesti, ktorú som cítil keď som sa dozvedel o smrti svojho priateľa“. No nielen tento track hovorí pojednáva o zúčtovaní s vlastnou minulosťou. Nasledujúca rýchla a úderná „Liar“ je preplnená hnevom a nasratosťou, ktorá z nej doslova strieka na všetky strany. A bodaj by aj nie, keď hovorí o bývalom gitaristovi Chrisovi Polandovi a o jeho už spomínanej podlej krádeži hudobného vybavenia. No a posledná a zároveň moja najobľúbenejšia „Hook In Mouth“ sa viac než inteligentne vyrovnáva s organizáciou PMRC zodpovednou za cenzúru rockovej hudby v Amerike, ktorá zapríčinila, že už predchádzajúci opus bol vďaka svojmu titulnému songu označkovaný ako nevhodný pre mládež.

MEGADETH sa podarilo prostredníctvom opusu „So far, So Good… So What!“ presvedčiť snáď každého, že svet má nového thrashového titána, ktorý v mojich očiach práve touto doskou definitívne prerástol aj svojho večného konkurenta Metallicu. No napriek tomu, že nasledovalo úspešné turné, ktorého vyvrcholením bolo vystúpenie v anglickom Donningthone ako predklapela Iron Maiden, problémy na seba nenechali dlho čakať a zostava, ktorá bola zodpovedná za toto veľdielo mala veľmi krátke trvanie. Avšak príchod nasledujúceho tornáda „Rust In Peace“ nechal na všetky tieto malichernosti rýchlo zabudnúť.

Dagon

https://www.youtube.com/watch?v=2lxT_KtMsfo

https://www.youtube.com/watch?v=-Pwe9AZh5B4

Komentáře

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *

Můžete používat následující HTML značky a atributy: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <strike> <strong>