Kým MEGADETH vypustili 21. septembra 1990 nové dielo „Rust In Peace“, ktoré znamenalo nielen definitívny a konečný prielom do prvej ligy svetového thrash metalu, ale aj skonsolidovanie tej najstabilnejšej a najznámejšej zostavy, udialo sa v kapele nemalé množstvo zmien. Veď z posádky, ktorá bola zodpovedná za predchádzajúce dielo „So Far, So Good… So What!“ nezostal ani kameň na kameni a jediní dvaja členovia, ktorí tieto zmeny ustáli boli obidvaja Davidovia – Mustaine a Ellefson.

Prvý, kto opustil toto divoké komando bol bubeník Chuck Behler. A príčina bola rovnaká, ako tomu bolo v prípade Gara Samuelsona. Chuck totiž začal na prvé miesto radiť drogy a chlast, čo sa zákonite začalo zakrátko prejavovať na jeho výkone pri živých vystúpeniach. A dôkazom toho, že história sa naozaj často opakuje je aj skutočnosť, že tak ako bol Chuck technikom Gara Samuelsona, na jeho miesto sa pomaly ale iste prepracovával ďalší nádenník Nick Menza. Hovorí Mustaine: „Nick už nejakú dobu prosil, aby sme ho skúsili nechať hrať namiesto Chucka. „Som lepší ako on, nechajte ma hrať“ hovorieval. A raz dostal šancu. Skočil za bicie a spustil úvod piesne, ktorú som zložil iba pár hodín predtým a ktorá sa ocitla nakoniec na doske „Rust In Peace“. Mala pracovný názov „Holy Wars“ a vznikla ako vedľajší produkt mojej hanby za to, ako som sa choval predchádzajúci večer.“ Dave mal na mysli koncert v Severnom Írsku, kedy úplne ožratý a neznalý veci uviedol poslednú skladbu „Anarchy In The UK“ slovami: „Túto pieseň venujeme našej veci. Vráťte Írsko Írom.“ Netreba hovoriť, že to bola tá povestná rozbuška, ktorá okamžite vyvolala bitku medzi protestantmi a katolíkmi v publiku a ukončila tak s definitívnou platnosťou celý koncert.

Druhým na rade bol gitarista Jeff Young, pričom za jeho odchodom stála zdanlivá maličkosť. Mustaine totiž dostal milostný list od Doro Pesch (v tej dobe speváčka kapely WARLOCK s ktorou odohrali MEGADEATH jedno z ich nekonečných turné). O Doro sa pokúšal aj Jeff (treba podotknúť, že obaja gitaristi vyšli nakoniec naprázdno) a Daveov list bral ako podraz. Na oplátku prezradil frontmanovi, že pri milovaní so svojou priateľkou si predstavuje sex s Mustaineho snúbenicou Dianou. A tým bol jeho čas v kapele spečatený. No neboli to iba títo dvaja, na koho dopadol hnev kapelníka. Z kola musel odísť aj manažér Jay Jones a kým sa kolotoč zastavil na novom mužovi v pozadí Ronovi Laffitteovi, vystriedali sa na tomto poste Keith Rawls, Tony Maitland a Dough Thaler. No Mustainemu začínalo byť jasné, že pôvodcom všetkých týchto problémov sú jeho problémy s drogami a tak sa (spoločne s Ellefsonom) rozhodol nastúpiť na odvykaciu kúru.

Problémy z minulosti sa teda postupne zacelili (teda aspoň na určitú dobu), no jeden diel skladačky predsa len chýbal. Gitarista, ktorý by zaplnil miesto po Jeffovi Youngovi. A ten sa hľadal oveľa ťažšie, ako tomu bolo v minulosti. Teda až do dňa, kým si Mustaine nevypočul album „Dragon´s Kiss“, ktorý poslal manažérovi Marty Friedman s úmyslom, pridať sa k MEGADETH. A hoci jeho povaha, tak odlišná od excentrického Davea nedávala veľa nádejí na dlhú spoluprácu, všetko bolo nakoniec úplne inak a pred kapelou sa otvorila jej najjagavejšia etapa existencie. Skladanie nového materiálu sa však stretlo s jedným novým a nečakaným problémom a tým bol tentoraz samotný Mustaine, respektíve jeho obavy a neistota, či dokáže písať nové piesne úplne čistý, bez pomoci chémie. A pomocná ruka prišla tentoraz od samotného Alice Coopera, ktorý v tejto dobe osobnej krízy nasmeroval frontmana na tú správnu cestu.

Čo teda povedať o diele, ktoré nakoniec toto hektické obdobie plné zmätkov zakončilo? Kto z thrasherov by nepoznal megaskvost ukrývajúci sa pod názvom „Rust In Peace“? Jedná sa o album, ktorý sa kapele podarí naozaj raz za kariéru. A hoci ja osobne radím na úplný vrchol predchádzajúci opus „So Far, So Good… So What!“ musím uznať, že novinka bola dielo hodné skutočných majstrov. Ba čo viac, najneskôr týmto počinom MEGADETH definitívne vystúpili z tieňa svojho večného rivala Metallica, aby ho následnými doskami dokonale zatienil.

Ťažko vybrať z albumu tie najsilnejšie momenty, pretože sa jedná o jeden dokonalý, nemenný a nedeliteľný štyridsaťminútový monolit. Tento skvost predstavuje jeden z najjagavejších klenotov vysoko technického thrash metalu v jeho najrýdzejšej podobe, ktorému dokázal producent Mike Clink vtlačiť dokonalý zvuk, ostrý ako britva, ktorý nechal vyniknúť každý jeden nástroj a odhalil tak všetky technické finesy ktorých je v každej skladbe toľko, že iné kapely by s nimi vystačili na niekoľko dosiek. A v neposlednej rade tiež Mustaineho hlas, ktorý hoci od prírody nespevný a miestami počuteľne falošný dodáva celku tú pravú nasranosť a naliehavosť. No napriek spomínanému pretechnizovaniu nahrávky sa určite vo výsledku nejedná o niečo, čo by si s pôžitkom vypočuli iba ozajstní hudobní fajnšmekri. Mustaineho skladateľský cit pre napísanie tvrdých no zároveň melodicky hitových kompozícií sa tomto štvrtom albume ukázal v plnej paráde a môžete si ho vychutnať už v prvej, rozložitej „Holy Wars… The Punishment Due“ rozkladajúcej sa na dĺžke takmer siedmych minút v ktorých kapela ukáže, kam až so svojou technikou hry dokáže zájsť. To druhá v poradí „Hangar 18“ sa mierne obracia za svojou minulosťou aby nechala vyniknúť hlavne umu gitaristov (song obsahuje okrem iného až 22 gitarových sól), aby svoju vlastnú minulosť pripomenula ešte zreteľnejšie tretia v poradí „Take No Prisoners“, po ktorej nasleduje ďalšia rozložitejšia a výpravnejšia perla „Five Magics“. Druhá strana dosky začne rýchlou a krátkou thrashovicou „Poison Was The Cure“, po ktorej začne doska pomaly a nezadržateľne gradovať do veľkolepého finále. A myslím, že nesmrteľné hymny ako „Lucretia“ či „Tornado Of Souls“ (absolútna bomba) netreba nikomu veľmi predstavovať. Ako ďalšie príde na radu malé nadýchnutie „Dawn Patrol“ so silne ekologickým textom, aby sa vzápätí prirútilo záverečné titulné tornádo „Rust In Peace… Polaris“, po ktorom nezostane ani kameň na kameni.

Ekológia, nezmyselnosť vojen či vysporiadanie sa s vlastnou drogovou minulosťou a komplikovanými medziľudskými vzťahmi. To všetko a ešte oveľa viac prináša štvrtá radovka MEGADETH, ktorá znie aj dnes, po 25 rokoch neuveriteľne sviežo a skazonosný zub času na nej nezanechal ani najmenšiu stopu. A pre samotnú kapelu to bol ešte len začiatok. Veď za dverami už čakal ďalší miľník „Countdown To Extinction“.

Dagon