MEGADETH – Risk (CD-1999, Capitol Records)

O dva roky neskôr, presnejšie v roku 1999 nastal ten najodvážnejší krok v celej histórií MEGADETH. Krok, ktorý prispel nielen k tomu, že znamenal definitívny koniec klasickej zostavy Mustaine – Ellefson – Friedman – Menza, ale tiež ovplyvnil fungovanie kapely prakticky až po súčasnosť. A príčinou týchto zmien bol album „Risk“, ktorý bol medzi fanúšikov vypustený v horúcich letných dňoch, presnejšie 30. augusta.

Je pravda, že táto doska uzavrela etapu skupiny ktorá dala vzniknúť prakticky tým najzásadnejším dielam, ale jeho nahrávania sa už nezúčastnil bubeník Nick Menza, ktorý bol nahradený nemenej zdatným, no počuteľne priamočiarejším Jimmym DeGrassom. No bol to práve jeho menej komplikovaný hard rockový štýl hrania, ktorý do nových skladieb dokonale zapadol a obohatil ich o nový, predtým netušený rozmer. Avšak problémy boli tentoraz spojené s gitaristom Marty Friedmanom. Hovorí Mustaine: „Myslím, že presne ako pred ním Chris Poland sa ani Marty Friedman nikdy nepovažoval za thrashmetalového gitaristu. Bol v tom síce dobrý a dokázal zahrať prakticky čokoľvek ale neviem, či ho to vôbec vzalo za srdce alebo inšpirovalo. Takmer od začiatku bol nespokojný s tým, že by mal v kapele iba hrať na gitare. Do určitej miery som jeho okolité záujmy toleroval, pretože bol nesmierne talentovaný, ale vždy to bol boj. Ja som sa ho snažil skrotiť a on stále tlačil a skúmal ďalšie možnosti. A myslím, že v čase „Risk“ mal jednoducho umeleckú krízu.“

Tak či tak, v tomto období to bol práve Marty, kto presadzoval pomalšie, melodickejšie piesne neraz až s popovou orientáciou a tiež sa začal vymedzovať voči dovtedajšiemu imidžu kapely. A s podporou Buda Pragera a Danna Huffa, ktorí boli zodpovední už za predchádzajúci album sa začali misky váh prikláňať na jeho stranu. No a tiež tu bol ten povestný tieň menom Metallica, ktorý bude na MEGADETH vrhnutý už asi navždy. Tentoraz to bol Lars Ulrich, ktorý (možno) nevedomky posunul svojim výrokom rovnakým smerom aj samotného Daveho: „Rešpektujem Daveho ako hudobníka, ale prial by som si aby viac riskoval a aby sám seba naozaj postrčil vpred“. Neviem, či za to mohli práve tieto slová, ale pravdou je že novinka nakoniec dostala práve meno „Risk“, ktorý presne a výstižne popisoval to, čo sa na doske odohrávalo. A ani dnes s odstupom nie je ľahké povedať, čo tento krok kapele viac pomohol, alebo jej uškodil. No tak či tak to, že niečo nie je v poriadku, cítil Mustaine už v čase Megadethnahrávania: „Deň, keď sme nahrávali demo piesne „Crush ´Em“ bol jeden z najhorších v mojom pracovnom živote. Ešte sme ani neskončili a musel som odísť zo štúdia rovno na záchod a tam som sa vyvracal. Len sa mi naprázdno dvíhal žalúdok – bol som z toho všetkého tak vykoľajený, že som v to ráno ani nedokázal zjesť raňajky. Vedel som, že som urobil veľkú chybu.“

Ako bolo spomenuté skôr, nie som si na rozdiel od Daveho tak úplne istý že to, čo nakoniec doska prostredníctvom dvanástich songov ponúka bola jednoznačne chyba. „Risk“ v mojich očiach rozhodne nepredstavuje zlý album, no za jeho najväčšiu chybu považujem to, že kapela sa od svojho pôvodného smeru vychýlila až príliš. To, že niečo nie je tak úplne v poriadku dokazuje už prvá záležitosť „Insomnia“ nesúca v sebe okrem klasického megadethovského riffovania aj nemalú dávku industriálnych zvukov, no zatiaľ to až taký odklon od toho s čím sme boli konfrontovaní v minulosti nie je. Navyše, ak druhý song v poradí „Prince Of Darkness“ prináša to, podľa čoho sa dá kapela spoľahlivo identifikovať od čias „Countdown To Extinction“. No potom sa začnú diať veci… Po krátkom intre „Enter The Arena“ nasleduje totiž singlová záležitosť „Crush ´Em“, ktorá hoci svojho autora nezaprie, viac ako MEGADETH pripomína Kiss vo svojom popovom období. Stačí si porovnať basovú linku v tejto skladby s tým, čo ponúkli simmonsovci v hitovke „I Was Made For Lovin´ You“. No túto vec by som ešte bral. Horšie v mojich očiach dopadá nasledujúca „Breadline“ čo nie je nič iné ako plytký pokus o prerazenie do rádiového éteru, ktorý sa ničím nelíši od tisícok priemerných amerických gitaroviek evokujúcich nekonečnú diaľnicu uprostred rozľahlých diaľav. No našťastie je to zároveň jediná záležitosť, ktorú by som s radosťou oželel. Niežeby bola na opuse jediná – veď v podobných stopách kráča tiež „I´ll Be There“, „Wanderlust“ či „Ecstasy“, no tieto songy si dokázali v rámci novôt zachovať aspoň čiastočne pôvodného ducha skupiny. A potom nesmieme zabúdať na veci ako „“The Doctor Is Calling“ a „Seven“, ktoré určite patria k zlatému fondu MEGADETH. No to, čo sa mne osobne pri mene „Risk“ vybaví, je záverečná dvojdielna kompozícia „Time: The Beginning“ a „Time: The End“, teda hlavne jej prvá časť, ktorá predstavuje v mojich očiach tú najpodmanivejšiu baladu, akú doteraz squadra okolo ryšavého Mustaineho stvorila a kladiem ju vysoko nad záležitosti typu „A Tout Le Monde“.

Doska „Risk“ teda predstavovala vykročenie na nové a neprebádané územie, no fanúšikovia dali kapele jasne najavo, že tadiaľto cesta nevedie a tak zostáva ôsma radovka jediným no o to vzrušujúcejším experimentom v diskografii MEGADETH a nasledujúca záležitosť „The World Needs A Hero“ vrátila skupinu tam, kde sa nachádzali pred týmto (žiaľ) nepochopeným experimentom. No to sa už udialo bez prítomnosti Martyho Friedmana.

Dagon

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *