A preniesli sme sa do roku 1986, kedy thrashová mašinéria MEGADETH zoskupená okolo charizmatického ryšavého gitaristu Davea Mustaineho vypustila medzi čakajúcich fans druhý diel svojho kovového snaženia sa pod názvom „Peace Sells… But Who´s Buying?“. Stalo sa tak presne 20. júla.

Kým vražedný debut „Killing Is My Business… And Business Is Good!“ predstavoval vskutku rázne vykročenie tým správnym smerom, bol predsa len pri svojich nesporných kvalitách iba slabým vánkom v porovnaní s uragánom, ktorý ho nasledoval a ktorý je dodnes medzi nejedným fanúšikom považovaný za to najlepšie, čo Mustaine zo seba vydoloval. A príčin prečo tomu tak bolo je hneď niekoľko. Prvým a najdôležitejším faktom bolo, že kapele sa tentoraz podarilo dať dohromady skladby, ktoré boli v každom ohľade kvalitnejšie ako tie, ktorými sa honosil debut. A leví podiel na tom mali nekonečné koncerty, ktoré kapela absolvovala prakticky neustále. A do toho chlast a drogy v tých maximálne možných množstvách. Je naozaj udivujúce že po tom všetkom zostali jednotliví členovia vôbec nažive. No napriek tomu divokému a nikdy nekončiacemu večierku sa Dave mal čas starať aj o obchodné záležitosti okolo MEGADETH, dôkazom čoho je skutočnosť, že Chris Poland a Gar Samuelson sa vyčleňovali čím ďalej tým viac na vedľajšiu koľaj, kým dušou a hnacím motorom kapely sa stali Mustaine s Ellefsonom. No na konečnom výsledku sa tento nelichotivý fakt neprejavil ani náhodou.

V štúdiu totiž spoločne dokázali aj z počiatočných polotovarov vytesať hudobné monolity, ktoré sú dodnes koncertnými stálicami. A to, že zopár songov nechce dnes ryšavý Dave prezentovať naživo je zapríčinené vlastne iba ich lyrickou stránkou. Mám na mysli skladby „The Conjuring“ a „Bad Omen“, ktoré (hlavne v druhom prípade) koketovali s naivnými predstavami o satanizme a čiernej mágií. No čo sa hudobnej stránky týka, tej sa nedá vytknúť prakticky nič. Stačí sa zamerať na gitarové súboje v „The Conjuring“, ponoriť sa do rozložitej a z veľkej časti inštrumentálnej úvodnej „Wake Up Dead“, nechať sa bezmocne unášať divokosťou a rýchlosťou „Devils Island“ (z ktorej si mimochodom „vypožičal“ úvodnú melódiu pivný spolok ALKEHOL a pretavil ju do podoby „Karel“) či jedného z hlavných stavebných kameňov „Good Mourning / Black Friday“. A to nehovorím o dvoch jasných vrcholoch dosky v podobe titulnej kompozície „Peace Sells“ predstavujúcej prvý z mnohých budúcich hitových veľdiel a hlavne záverečný silne melodický rýchlostný závod „My Last Words“. A tak ako aj v prípade debutu MEGADETH aj tentoraz vsadili na coververziu, no aktuálna „I Ain’t Superstitious“ Willieho Dixona nezaznamenala väčší úspech a na doske plní funkciu netradičného spestrenia. No napriek tomuto drobnému poklesu predstavuje doska „“Peace Sells… But Who´s Buying?“ vysokooktánovú spanilú jazdu a patrí určite do zlatého fondu celej thrashovej histórie.

Veľkú zásluhu na oslnivom výsledku majú však ešte ďalšie tri faktory. Tým prvým je neprepočuteľne práca štúdiového kúzelníka Paula Laniho, ktorý dokázal aj napriek mizivému rozpočtu aký uvoľnila na nahrávanie vydavateľská firma Capitol Records urobiť s výsledným zvukom skutočné divy. Druhým faktom podporujúcim úspech bol samotný názov albumu (Mier je na predaj… ale kto si ho kúpi?), ktorý spolu s textom titulnej skladby inteligentne zhrnul nekorektné snahy (nielen) amerických politikov, vďaka čomu bola doska označkovaná nálepkou „Explicit Lyrics / Parental Advisory“. No a tretí nezanedbateľný aspekt je spolupráca s ilustrátorom Edwardom J. Repkom, vďaka ktorému sa po prvýkrát zaskvel v plnej sláve maskot kapely Vic Rattlehead.

Po úspešnom prvom vykročení teda nasledoval devastujúci uragán a napriek tomu, že krátko po vydaní dosky sa z kapely museli porúčať Chris a Gar, MEGADETH už nemohlo nič zastaviť. Dôkazom toho bol aj nasledujúci epos „SO Far, So Good… So What!“

Dagon