Od posledného, značne priemerného albumu „United Abominations“ ubehli dva roky a MEGADETH boli späť s novou foršňou, ktorú znovu charakterizovalo dobre známe striedanie tieňa a svetla. Novinka „Endgame“ totiž patrí k tým najskvostnejším dielam, aké sa Mustaineho družine podarilo stvoriť. A nadšení fanúšikovia sa o tomto fakte mohli presvedčiť po prvýkrát 14. septembra 2009.

Obdobie okolo dosky „Endgame“ bolo v histórií MEGADETH jedno z tých bezproblémovejších a pohodovejších. V minulosti to vždy znamenalo paradoxne priemerný konečný výsledok, no ako som spomínal, tentoraz to bolo všetko inak. Medzi posledným albumom a novinkou zaznamenala zostava kapely iba jedno striedanie, ktoré sa týkalo jedného člena bratskej dvojice Droverových, konkrétne gitaristu Glena, ktorého na aktuálnom opuse nahradil šesťstunný virtuóz Chris Broderick. Inak zostalo všetko pri starom. Dave ako výhradný autor nového materiálu (okrem songov „The Hardest Part Of Letting Go… Sealed With A Kiss“ a „Head Crusher“ s ktorými mu vypomohli Chris Broderick resp. Shawn Drover) pripravil kolekciu nových jedenástich položiek s pedantnosťou jemu vlastnou. No výsledok bol v mnohých ohľadoch nečakaný.

Tou prvou zmenou bolo prekvapivé pritvrdenie dosky. Ak by som mal „Endgame“ hodnotiť v kontexte celej tvorby, doska mi príde ako dokonalý výber toho najlepšieho z obdobia počínajúc trojkou „So Far, So Good… So What!“ a končiac opusom „Youthanasia“. A pre dôkaz netreba chodiť príliš ďaleko – hneď úvodná inštrumentálna kompozícia „Dialectic Chaos“ pripomína viac než výrazne podobne ladený úvod spomínaného tretieho albumu „So Far, So Good… So What!“ pod názvom „Into The Lungs Of Hell“. A pokračuje sa nemenej hviezdne. Ďalšou v poradí je kus „This Day We Fight!“ šliapajúci v tých najlepších tradíciách čias, keď sa Hrdzavelo v pokoji. Ku každému albumu MEGADETH však patrí nezabudnuteľná hitová kompozícia a „Endgame“ nemôže byť výnimkou. Tentoraz sa tejto úlohy viac než výborne zhostila skladba „44 Minutes“ pojednávajúca o skutočnej prestrelke v severnom Hollywoode po ktorej zostali dvaja mŕtvi a pätnásť zranených (mimochodom touto udalosťou sa zaoberá tiež rovnomenný film no musím podotknúť, že umelecká hodnota výsledku Mustainovcov je oveľa, oveľa vyššia). A pokračujeme ďalej, opätovným priblížením niekoľko krát spomínanej megadethovskej trojky, kusom tentoraz zatitulovaným „1 320“, v ktorom sa bez problémov dá vystopovať nejedna spriaznenosť s rovnako číselným trackom „502“. No ako som spomínal, „Endgame“ tvorí pripomienku aj na neskoršie diela diskografie, čoho dôkazom sú nepochybne kusy „Bite The Hand“ a „Bodies“ pripomínajúce obdobie „Countdown To Extinction“. Titulná kompozícia „Endgame“ sa zľahka obtrie o podobne ladenú „United Abominations“ a Dave si v nej na paškál berie americký zákon týkajúci sa prisťahovalcov – samozrejme s jedovatým vyjadrením Mustainemu tak typickému. Takmer každá doska MEGADETH obsahuje aj nejakú tú baladu a novinka nemohla byť výnimkou. A tak je tu „The Hardest Part Of Letting Go… Sealed With A Kiss“, ktorú však možno skôr označiť za akúsi semi-baladu a slúži ako dôkaz, že tentoraz bolo prvoradým zámerom vrátiť sa späť do dôb tvrdosti ostrej ako dobre nabrúsená oceľová čepeľ. A že to neboli prázdne slová dokladá pravoverná thrashová hymna „ Head Crusher“ vybraná ako pilotný singel dosky. Záverom ešte zostávajú songy „How The Story Ends“, pripomínajúci nie veľmi známy, ale o to viac kvalitný klenot diskografie „I Thought I Knew It All“ (album „Youthanasia“) a rozlúčková „The Right To Go Insane“ tvoriaca akúsi sesterskú záležitosť predchádzajúceho kusu.

Doskou „Endgame“ MEGADETH doslova povstali z popola a svojou nadpriemernou kvalitou prekvapili nejedného fanúšika, ktorý od kapely podobný výkon rozhodne nečakal. No prekvapeniam nebolo rozhodne koniec. Budúcnosť sa totiž niesla v znamení návratu dávnych členov, dôkazom čoho bola jubilejná trinásta doska „Th1rt3en“.

Dagon