Na novinku MEGADETH som tentoraz čakal ešte netrpezlivejšie ako tomu bývalo v minulosti. A dôvod bol celkom prozaický. Počnúc albumom „The World Needs A Hero“ vykazovali totiž albumy Mustainovej squadry jasnú a zarážajúcu sínusoidu, čo sa kvality týka. Povedané inak, po diele nespochybniteľne kvalitnom vždy nasledoval opus, ktorému do dokonalosti predsa len kus chýbal. No posledné dve záležitosti „Th1rt3en“ a hlavne „Super Collider“ povážlivo zastávali svorne nižšie priečky tabuľky. A tak som aktuálnu „Distopiu“ očakával so zmesou nedočkavosti a predsa len istej obavy, aby nebola zároveň potvrdením, že MEGADETH má definitívne svoje najlepšie roky za sebou. A bolo tu ešte niečo. Excentrický Dave opäť raz hodil polovicu zostavy cez palubu, aby na svoju bárku prijal gitaristu Kikoa Loureira a bubeníka Chrisa Adlera. Začnime teda pri nich. Ako sa so svojou novou úlohou vysporiadali?
V prípade gitaristu je moja spokojnosť takmer úplná. Jeho práca je nápaditá a napriek tomu, že všetko v MEGADETH sa chtiac nechtiac musí podriaďovať železnému diktátu ryšavého Daveho je jeho nástroj doslova všadeprítomný. Čo sa týka Chrisa, tu je už situácia o niečo iná. Niežeby sa jednalo o zlého bubeníka, to nie. Taký by si do Mustaineho kapely miesto nikdy nevybojoval, no na druhú stranu sa nemôžem zbaviť dojmu, že plní len akúsi nevďačnú úlohu nosiča vody. Iste, jeho hra slúži celku bezchybne, no thrashovo-jazzovú ekvilibristiku Gara Samuelsona, punkovú priamočiarosť Chucka Behlera, či strojovú presnosť a pestrosť zároveň, akou disponoval Nick Menza by ste u neho hľadali márne.
A ako teda táto nová, v poradí už pätnásta radovka, vydaná podobne ako jej predchodca na Daveho vlastnej značke Tradecraft dopadla? Na to sme dostali odpoveď 22. januára tohto roku. Navyše, MEGADETH boli tentoraz natoľko plodní, že nachystali až 15 nových skladieb. No problémom je, že pokiaľ ich chcete vlastniť všetky, budete samozrejme musieť zainvestovať do viac než len jedného nosiča. A že je z čoho vyberať! Okrem klasického CD a LP je tu totiž aj tradičné japonské vydanie, či luxusná deluxe krabica obsahujúca plagát a „virtual reality“ okuliare. Poďme sa však pozrieť bližšie na samotnú hudobnú náplň.
The Threat Is Real: Úvodným songom sa uvedie MEGADETH v plnej sile a lesku. Rýchla, nadupaná skladba kombinujúca v sebe to najlepšie z čias „So Far, So Good… So What!“ a „The System Has Failed“, ktorú nemožno označiť inak, ako jednu z ozdôb nielen tohto opusu, ale aj celej tvorby ako takej. Určite stojí za to zamerať sa na vzájomný súboj oboch sólových gitár.
Dystopia: Hoci novinka neobsahuje žiadny klasický prvoplánový hit, ako tomu bývalo zvykom v minulosti, najviac sa poňatiu toho, čo takouto hitvkou možno nazvať približuje titulná kompozícia. Výrazne pribudlo chytľavej melodiky a skladba by mohla byť kľudne súčasťou kolekcie „Cryptic Writings“. Jej ozdobou je nielen až nebezpečne spevný refrén podporovaný sólujúcou gitarou, ale aj druhá, silne technická časť songu evokujúca časy „Rust In Peace“ gradujúca v staccato závere.
Fatal Illusion: Pomalý, ťažkopádny rozjazd po ktorom si prevezme hlavné slovo Dave Ellefson so svojou basgitarou, aby skladbu ďalej viedol v technickom duchu s neustálymi krátkymi sólovými výpadmi gitary. No skutočný klenot príde až s druhou polovicou, ktorá nás odveje do najvzdialenejšej minulosti – teda do prelomu čias, kedy sa „Killing Is My Business… And Business Is Good!“ menil na „Peace Sell´s… But Who´s Buying?“. Kvalitný návrat do starých thrashových čias.
Death From Within: Môže kvalita nastavená prvými tromi skladbami nebezpečne vysoko vytrvať aj naďalej? Táto skladba ukazuje že asi nie, ale stále je to parádna jazda. Začiatočné pochodové tempo sa po chvíli prevalí do songu typického pre tvorbu posledných rokov. No hviezdna chvíľa určite príde s nástupom melodického refrénu akoby vystrihnutého z dôb „Countdown To Extinction“ či „Youthanasia“. Najväčší nedostatok však vidím vo fakte, že skladba ako celok nedrží pohromade a trochu sa to všetko bije, no stále tu máme to najlepšie z toho, čo táto doska ponúka. Ďalšou ozdobou je dobre zohraný gitarový dvojzáprah explodujúci v spoločnom sóle.
Bullet To The Brain: Opäť pochodový začiatok doplnený zvukom akustiky uvádza skladbu v strednom tempe s nízko položeným vokálom, ktorý naberá na sile s príchodom refrénu. Ten však nie je zďaleka tak podmanivý ako v prípade svojich predchodcov a trochu vadia aj neustále gitarové sólové výpady. Vcelku sa jedná o priemerný MEGADETH song novej éry, ktorého najzaujímavejšou časťou je pomerne dlhá, tiahla sólová časť.
Post American World: Znovu jedna zaťažkaná skladba v strednom tempe, presne v duchu názvu, spodobujúca post apokalyptický svet, ktorá však neprináša nič také, čo už by v minulosti MEGADETH neponúkli v nespočítateľných variáciách. Je to presne ten typ skladby, ktorá neurazí, ale ani nebude nikdy patriť k hlavným ťahákom a ozdobám dosky. Neútešnú náladu ešte podtrhne poloakustická pasáž predchádzajúca sólam, ktorým jasne dominujú kopáky inak v pozadí sa držiaceho Chrisa Adlera. Ako celok ide o jasný priemer, so zbytočne vloženým sólom navyše v samotnom závere.
Poisonous Shadows: Začiatok patrí akustickej predohre, ktorá uvedie temnú polobaladu s dlhým, nikam sa neponáhľajúcim a postupne sa rozbiehajúcim úvodom doplneným tiahlym sólo. Mustaineho spev je o poznanie precítenejším a v texte bojuje Dave so svojimi osobnými démonmi. Určite prekvapí refrén, ktorý je pomalšou verziou toho, čo ponúkol song „Washington Is Next!“. Skladba je pevne zovretou a sústredenou perlou, čomu sa podriaďuje aj inokedy voľné sólo, ktoré tentoraz nevybočuje z celkovej nálady songu a predstavuje skôr akýsi potrebný doplnok. A záverečné klavírne outro s Daveho recitálom je jasnou ozdobou piesne.
Look Who´s Talking (deluxe edition bonus): Odľahčený začiatok nás uvedie do songu, ktorý nemožno nazvať inak ako zúfalo priemernou záležitosťou vyznačujúcou sa Mustaineho hovoro-spevom s rýchlejším tempom v refréne. Skladba ponúkne množstvo textu, no ako celok sa motá v kruhu, bez výraznejšej pointy. Lyrika hovorí o psoch, ktorí štekajú ale nehryzú a presne taká je aj celá táto pieseň.
Conquer Or Die: Akustická predohra uvádza klasickú, plnohodnotnú inštrumentálku, akých MEGADETH (ak nerátam maskované intrá typu „Silent Scorn“) veľa nemajú. Jedná sa o komplexnú záležitosť v strednom tempe vsádzajúca na silu originálneho riffu. Ak výsledok porovnáme s podobným pokusom „Into The Lungs Of Hell“ z čias „So Far, So Good… So What!“ novinka prehráva, no napriek tomu sa počúva vcelku dobre a vôbec nevadí neprítomnosť spevu.
Lying In State: Návrat do rýchlych vôd. Gitary bezchybne šliapu a Dave chrlí cez zaťaté zuby slová plné nenávisti. Song nevsádza na prílišnú melodiku, jasne dominuje splašené tempo ženúce sa neohrozene vpred. Opäť potešia dokonale zohraté „both“ sóla. „Lying In State“ predstavuje nekomplikovanú, oddychovú záležitosť, ktorá pôsobí nanajvýš sviežim dojmom. Svojim spôsobom čierny kôň albumu v podobe utajeného typu.
The Emperor: Ďalší pokus o melodický kus, ktorý však dopadol žalostne – jednoznačne najslabšia vec dosky. Hlavnou príčinou je refrén, ktorý je celkom slušne otravný. No nielen to. Skladba pôsobí bezradným dojmom, čím sa pasuje do role vaty, na ktorej nemá potenciál zaujať vôbec nič. Text hovorí, že cisár je nahý a presne taká „The Emperor“ je.
Last Dying Wish (deluxe edition bonus): Rýchly a nekomplikovaný úvod sa prehupne do striedavo rýchleho a stredného tempa so spevom evokujúcim TV správy, pričom hlavný dôraz je kladený na jednoduchý, no plne funkčný refrén. Vcelku zaujímavé sú sóla. Sčítané – vcelku príjemná bonusové oživenie.
Foreign Policy (Fear cover): MEGADETH už neraz v minulosti obohatili svoje nahrávky nejakou tou spestrujúcou cover verziou, ktorá väčšinou fungovala až prekvapujúco dobre. A tento model využili aj teraz. Spomínate si na „Anarchy In The U.K.“, ktorá patrila k jednej z ozdôb tretej dosky? A presne taká je aj „Foreign Policy“. Primitívne jednoduchá punková záležitosť, zahraná z čírej radosti a ukazujúca, že kapela sa v štúdiu dobre bavila. Otvoriť si pivo, volume doprava a s ničím sa nesrať. Nesúhlasíš? Fuck You!!!
Me Hate You (japanese bonus): Tretí z bonusov je zároveň bonusom najcennejším a je pre mňa záhadou, prečo si nenašiel cestu na dosku. Dokonale vyvážená a plne fungujúca kombinácia „Rust In Peace“ a „Countdown To Extinction“ pripomínajúca svojou náladou song „Breakpoint“. Jednoznačne ozdoba celej novej kolekcie.
Melt The Ice Away (Budgie cover – spotify bonus): Že vám meno Budgie nič nehovorí? Ale no tak. A čo skladba „Crash Course In Brain Surgery“ ktorú nahrala Metallica na EP „The $5.98 EP – Garage Days Re-Revisited“? Pokiaľ je song „Foreign Policy“ typom piesne, akým bola „Anarchy In The UK“, potom je „Melt The Ice Away“ novým „No More Mr. Nice Guy“. V songu sa dokonale mieša starý heavy metalový kumšt s horúcou prítomnosťou a to všetko s neprepočuteľným trademarkom MEGADETH. Zasekaný, strojovo presný riff a tryskajúca melodika sú príčinami, že kapele tento cover vyložene sedí.
Tak a máme to za sebou. Ako teda tento pätnásty zápis zapadá do zvyšku diskografie? Omračujúcu kvalitu, ktorú prinášajú prvé tri songy si síce neudrží počas celej hracej doby, no rozhodne sa po predchádzajúcich dvoch zaváhaniach opäť jedná o návrat na samotnú špicu. A pokiaľ bude kapela schopná prinášať podobné nahrávky, nemám o jej ďalší osud najmenších obáv.
Dagon