MEGADETH svojim predchádzajúcim opusom „Rust In Peace“ otvorili najžiarivejšiu a vo všeobecnosti medzi fans najuznávanejšiu kapitolu svojej hudobnej histórie. Ba čo viac, bola to práve táto štvrtá radovka, ktorá predstavila svetu klasickú a do dnešnej doby najstabilnejšiu zostavu. A potvrdenie týchto zlatých čias malo priniesť ďalšie, v poradí piate muzikálne zastavenie, ktoré sa svetu predstavilo 6. júla 1992.

Ešte stále mám v živej pamäti, aké debaty sa viedli pred samotným vydaním ohľadom smeru, ktorým sa táto americká štvorica na novom albume vydá. Rok predtým totiž predstavil svetu večný Mustainov konkurent METALLICA svoj legendárny čierny album, ktorý začal všeobecný trend spomalenia a väčšieho sprístupnenia svojej čisto thrashovej produkcie širokým masám menej vyhranených fanúšikov. Príslušné dosky veličín ako TESTAMENT, EXODUS, či KREATOR z opačnej strany Atlantiku si určite každý dosadí hravo sám. No a MEGADETH nemali byť v tomto smere výnimkou. A nakoniec sa ukázalo, že tento predpoklad bol správny, no nie bez určitých výhrad. Je síce pravdou, že novinka „Countdown To Extinction“ v sebe v žiadnom prípade nemôže zaprieť úpornú snahu o dobytie rockových hitparád prostredníctvom stávky na väčšiu jednoduchosť a nebezpečne nákazlivú melodickosť nových skladieb, no na druhú stranu bol tento prerod u MEGADETH v porovnaní s uvedenými spolkami najprirodzenejší dôsledkom čoho sa parta okolo Dave Mustaineho nemusela vyrovnávať s rozbitím fans na dva tábory donekonečna obhajujúcich obdobie pred a po Conutdown. A neinak tomu bolo aj v mojom prípade. Dodnes si spomínam, ako som jedného horúceho letného dňa v jednom z rádií začul horúcu novinku „Symphony Of Destruction“ (áno, v rádiách  tej doby ste bežne mohli počuť podobné skladby aj bez toho, aby ste čakali na polnočné doby) a novinku MEGADETH som si zamiloval už vopred. A keď som sa o pár týždňov dostal ku kompletnému CD nosiču, ukázalo sa, že to bolo správne.

„Odpočítavanie k zániku“ patrí bez debaty medzi jedno z najsilnejších diel tejto kapely a navyše obsahuje spomínaný prvý singlový výstrel, ktorý už asi navždy zostane tou najzásadnejšou hitovkou skupiny. No nič z toho sa nezrodilo náhodou. Prvou a veľmi zásadnou vecou, ktorá sa ukázala ako skutočná rana do čierneho, bola tentoraz voľba producenta, ktorým sa stal Max Norman zodpovedný za finálny mix predchádzajúcej radovky. Vďaka nemu sa javili nové songy ako dokonale vyvážený mix ostrého a rezavého thrashového zvuku minulosti a melodickej rockovej pompy nadchádzajúcej budúcnosti. No nebola to samozrejme iba jeho zásluha. Svoje výborné obdobie si konečne prežíval aj hlavný mozog kapely Mustaine, ktorý sa počas nahrávania stal po prvýkrát otcom a možno z nedostatku času pustil ku kompozičnému procesu aj svojich spoluhráčov v porovnaní s minulosťou naozaj nečakane štedrým spôsobom. Koniec koncov, bol to bubeník Nick Menza, ktorý bol v najväčšej miere zodpovedný za titulnú skladbu, ktorá nadchla kapelníka takým spôsobom, že nakoniec podľa nej dostala celá nahrávka pomenovanie. (K spomínanému otcovstvu Dave Mustaineho sa viaže aj jedna príhoda z pôrodnice. Jeden z návštevníkov, ktorý bol zrejme verným fanúšikom kapely sa zastavil u hlavnej sestry a pýtal sa: „Viete koho tu máte?“ MEGADETH!“ A táto staršia pani mu odpovedala: „Ale nehovorte, mladý muž. Toto je vynikajúca nemocnica. Žiadnu smrť sme tu už dávno nemali.“). No netreba si myslieť, že „Countdown To Extinction“ je doskou z ktorej vyniká už spomínaný hit par excellence „Symphony Of Destruction“, či titulný track a zvyšok dosky sa krčí v ich tieni.

Výnimočnosť tohto diela spočíva okrem iného aj v tom, že medzi jedenástimi tu prítomnými songami nenájdete ani jeden jediný o ktorom by sa dalo povedať, že je o stupienok horší ako ostatné. MEGADETH si skrátka vybrali jednu zo svojich hviezdnych chvíľ a bezo zbytku ju využili. Veľkú zásluhu na tom má fakt, že tentoraz sa im podarilo napísať veci, ktoré sú síce o poznanie menej technické ako tomu bolo v minulosti, no na druhej strane si skladby udržiavajú dostatok dravosti a thrashového ostria. A hoci je v takmer každej chvíli najväčší dôraz kladený na nesmiernu melodiku je sympatické, že (s výnimkou úvodu „Skin O´My Teeth“, „Symphony Of Destruction“ či povedzme „Sweating Bullets“ ) nezapadajú do šablóny sloha-refrén-sloha-refrén. A navyše, stále mám pocit, že tie najväčšie skvosty neukrývajú jednotlivé single (okrem vyššie spomínanej trojice ešte „Foreclosure Of A Dream“), ale skôr veci typu „Architecture Of Aggression“, za vlastnou minulosťou sa otáčajúca „Ashes In Your Mouth“ alebo môj absolútny vrchol „This Was My Life“. A potom sú tu pre kapelu nie práve typické, ale o to podmanivejšie záležitosti ako „Psychotron“ či „Captive Honour“. Hoci priniesla novinka do istej miery hudobné vymäknutie, netreba podľahnúť falošnej predstave, že rovnakou cestou sa uberali aj texty. V tomto prípade bol Dave nekompromisný možno ešte viac než v minulosti. Či už sa jedná o (vtedy) aktuálnu vojnu v Perzskom zálive, falošný lov na ohrozené a vzácne druhy zvierat, ekonomické otrasy zapríčinené politikou Georga H. W. Busha, alebo o autobiografický popis zápasov s vlastnými závislosťami, či brutalite väzenia alebo následkoch vojny všeobecne, to všetko ponúkala vtedajšia lyrika.

MEGADTEH opojení vlastným (a treba povedať, že zaslúženým a tvrdo vydretým) úspechom sa vrhli do víru nekonečného koncertovania, ktoré však zo sebou začalo pomaly ale isto prinášať pomalý no neodvratný pád hlavného mozgu späť do pazúrov závislostí na alkohole a utišujúcich prostriedkoch. A navyše sa začala pomaličky prejavovať aj postupná nespokojnosť s autorskými honorármi, ktoré najviac trápili gitaristu Martyho Friedmana a Nicka Menzu. No o týchto spočiatku drobných problémoch nemal nikto z fanúšikov ani potuchy. Naopak, už o dva roky sa mohli tešiť z ďalšieho hviezdneho zápisu „Youthanasia“.

Dagon