Rozhovor: Martin LUKÁČ (ex NOMENMORTIS)

Zdar Martin. Jednou z posledných vecí spojených s tvojím menom je tvoja knižná prvotina „Monstronomicon“. V knihe si síce ozrejmil dôvody jej vzniku, ale aj tak by som sa k tomuto bodu ešte vrátil. Čo bolo tým prvotným impulzom vedúcim k napísaniu knihy a ako dlho v tebe dozrievalo presvedčenie, že sa do toho hodláš pustiť naplno?
Zdravím. Potom, čo začalo byť jasné, že z kolektívneho diela, ktoré možno malo byť skôr len nejakou internetovou záležitosťou, nebude nič, keďže vlastne skoro všade po počiatočnom nadšení „skutek utek“, som dostal nápad urobiť to inak, celkom podľa seba, a vydať to knižne. Ten pôvodný nápad zmapovať či historicky zaznamenať košickú scénu ani nebol môj, ja som len potom začal dávať celej veci nejakú základnú fazónu. Ale keďže ostatní nejako vyšumeli, dotiahol som to sám. Vnútorne som vedel, že naša scéna, ktorá dávno prerástla nejaké lokálne rozmery, si takúto vec zaslúži a aj ju potrebuje, urobil som to zo svojho pohľadu a ako memoáre, aj keď pôsobenie na scéne je aj v nich hlavnou dejovou líniou.

Ako vyzerala počiatočná kostra knihy než si začal dopodrobna rozpisovať jednotlivé kapitoly? Alebo inak. Ako sa konečná podoba líši od prvotného zámeru?
Počiatočná kostra ani veľmi nebola, od začiatku bolo jasné, že to vezmem chronologicky. Základné kapitoly, tie, ktoré sú v knihe, odrážajú jednak nejaké moje životné etapy, a takisto etapy fungovania Nomenmortis, a sú tam aj nejaké vsuvky či podkapitoly. Zaujímavosť – nápady, myšlienky, fakty, ktoré nemožno vynechať, som si skratkovito zaznamenával na jednu starú obálku, nezasvätenému bude pripadať ako chaotická spleť občas až hieroglyfov. Konečná podoba sa od prvotného zámeru líši v prvom rade tým, že je to kniha, kým to mala byť záležitosť „kolektívu autorov“, o knihe reč nebola.

Koľko trvala práca na „Monstronomicone“? Mal si stanovený presný režim typu „keď si k tomu sadnem skôr ako po dvadsiatich napísaných stranách neodídem“ , alebo si k písaniu pristupoval voľnejším spôsobom?
Taký základ, cca 85 % textu, ktorý je v knihe dnes, som napísal počas troch mesiacov skraja roku 2011. Kvôli kríze som mal priveľa voľného času, málo zákaziek, tak som to urobil, aby ma od stresu nevystrelo, aby som nestratil pracovné návyky a aby som čas využil tak nejako s pozitívnym výsledkom. Ten pôvodný text som aj ponúkol pár vydavateľstvám, výsledok nulový, načas som ho teda „hodil na ľad“, nechal som ho vyzrieť, a začiatkom minulého roku som sa k nemu vrátil, viaceré veci prepracoval, zredigoval, upravil, vyhodil a hlavne aktualizoval. Denný objem práce som stanovený nemal, v zásade som na to potreboval mať náladu, utriedené myšlienky, a potom som to nechal na nejaký ten „tok vedomia a spomienok“. To je denne tak na 3 – 4 hodiny, potom začneš byť unavený a treba to uložiť a ísť robiť niečo iné, nech nezačnú vznikať blbosti. Samozrejme, ak mi hlavou blyslo nejaké fajn doplnenie, začerstva som ho zapísal do textu.

V knihe opisuješ nejednu príhodu takým spôsobom, že ako čitateľ som bol do deja vtiahnutý takmer okamžite a knihu som prečítal na jeden záťah v priebehu jeden a pol dňa. Koľko bolo takých vecí, ktoré si v knihe chcel mať ale nakoniec neprešli autocenzúrou?
Vďaka, zjavne to nie je napísané nejako sucho, zámer mať to čitateľsky pútavé teda vyšiel. Zmiernil som pár vecí, ktoré v knihe tak či tak zostali, nezaoberal som sa udalosťami, ktorých opis by ich aktérov mohol nejako dehonestovať, keďže je celkom možné, že na ne nie sú extra hrdí a načo ich pripomínať či robiť z nich hlúpe senzácie. Plus som vynechal kadejakých kreténov, ktorí si záznam zaslúžia leda tak na kriminálke, kto pamätá obzvlášť 90. roky, docvakne mu.

Ešte k predchádzajúcej otázke: aké boli ohlasy hlavných persón, ktoré v knihe opisuješ? Stretol si sa aj s negatívnymi reakciami typu „toto si tam fakt dávať nemusel“?
Ľudia to vzali dobre, občas niekto spomenul, že on si niečo pamätá trochu inak, prípadne niekoho „znepokojila“ až zábavne neškodná a v dobrom myslená vec, ale celkovo všetko v pohode.

Počas svojej kariéry redaktora si stál za dvomi významnými metalovými časopismi. Prvým bol Metal Hammer kde si si odkrúcal civilku a druhým Rock Planet. Čo by si odporučil ľuďom, ktorí by sa chceli do podobného šialenstva, akým vydávanie metalového periodika bez debaty je, pustiť?
Písal som aj pre Rock Hard SK, nech je to kompletné. Ak chce niekto vydávať profesionálny metalový magazín, nech nad tým v prvom rade fakt dlho rozmýšľa, na tomto tu u nás skrátka veľké peniaze nenarobí. A potom musí mať koncepciu, vytipované cieľové skupiny, zázemie, kontakty a dostatočný (= nie malý) vstupný kapitál. Samozrejme musí mať zabezpečenú distribúciu, spoľahlivých a pravidelných reklamných partnerov – časopis nežije z tržby, financuje ho hlavne reklama, je to skrátka takto, tam to finančne nesmie haprovať. Samozrejme dotyčný musí mať o metale šajnu a potrebuje zostaviť kvalitný redakčný tím, tí ľudia musia vedieť písať, ovládať jazyk, musia mať prehľad, istý kredit, a musí sa na nich dať spoľahnúť. No a ak chcem robiť časopis na profesionálnej úrovni a od redakcie požadujem profesionálne výkony, musím byť schopný ich zaplatiť. Klobúk dole pred často aj kvalitnými ľuďmi, ktorí toto sú ochotní robiť zadarmo ako nadšenci, ja by som sa na to už proste nedal. Ak niekomu pomáham zarábať, tak z toho niečo aj potrebujem mať, lebo účty mi nadšenie pre metal nezaplatí. Písanie na net alebo do fanzinu je iná vec , tam si človek trochu tých ideálov občas rád dovolí 😀

S predchádzajúcou otázkou súvisí aj nasledujúca: ako sa pozeráš na klasické fanziny? Myslíš, že v dnešnej dobe internetových fór je ešte pre ne miesto?
Klasické fanziny som vždy mal rád, pre scénu mali obrovský význam a bolo v nich čosi také hmatateľné a osobné. Niekedy v tom nadšenie prevažovalo nad skutočným talentom robiť vec dobre, ale nejeden časopis sa fakt vypracoval. Ťažko povedať, ako by dnes mohli konkurovať internetu, mám totiž trochu pocit, že zvlášť mladšie ročníky na čítanie „nemajú čas“. A mám aj pocit, že celé to dianie je v porovnaní so starými časmi povrchnejšie, ľudí to chvíľu baví a potom „vyrastú“ a „zapadnú“. Za dobrý fanzin som vždy rád a držím palce tým dvom, ktoré na Slovensku chystajú návrat, a cca jednému starému bojovníkovi, pre ktorého v každom čísle pár vecí napíšem.

Prejdime k NOMENMORTIS, ktorý je dnes už v kategórií aktívne nehrajúcich kapiel. V knihe striktne odmietaš akýkoľvek reunion, ale predsa. Od jej napísania ubehol už nejaký čas. Necnie sa ti po živých vystúpeniach a tvorbe nových skladieb?
Myslím si, že 20 rokov (1992 – 2012) je taký akurátny čas dožitia pre kapelu, ktorá sa hlavne po roku 2002 zaoberala extrémom v extréme, čo si budeme nahovárať, NOMENMORTIS bola záležitosť po celom svete pre niekoľko tisíc ľudí, čo je v oukeji, lebo tak som to chcel, proste extrémnosť a brutalita je zákon, Behemoth a spol. sú fajn, úspech im prajem, ale hrať tak by mi proste nestačilo. Živé vystúpenia ma v jeseni 2010 prestali baviť a vedel som, že je čas skončiť kým si dobrý aspoň v tom, čo si si zložil a vymyslel, predvádzať na pódiách umierajúcu kapelu by bol strašný koniec. A už som nemal chuť na stresy, ktoré hranie v kapele prinášajú – občasné rozdielne názory, neúplná zostava a podobne. Plus som vedel, že s naším časom a rozpočtom sme v podzemí dokázali maximum a viac nevyčarujeme, zaplatiť si s niekým turné, na to fakt fondy neboli a nepopieram ani, že mne osobne by také čosi proste bolo proti srsti. Uzavreli sme to tak, ako sme chceli – s nahrávkou, ktorá vyšla veľmi dobre a v priateľstve, ktoré vydrží. „Umelecky“ som sa ja osobne vyjadril do miery, akú som chcel, nové hrdlo mi aj tak nenarastie – tieto veci proste odchádzajú – a myslím si, že je lepšie mať za 20 rokov sedem oficiálnych nahrávok, z ktorých každá má dosť čo do seba, než chrliť nejaké generické albumy a nasilu sa snažiť zotrvať na scéne, keď si už vlastne predviedol všetko, čo stálo za to. Občas keď som na nejakom fakt dobrom koncerte, poviem si „kurva, ale bývali dobré časy na pódiách, niekedy by som možno aj… ser na to, človek nemá myslieť na blbosti“ 😀 Lepšie dobré spomienky než nevydarený reunion, nakoniec – pre koho vlastne?

Ak by si sa pozrel na celú históriu kapely, čo bola podľa teba najväčšia chyba ktorej ste sa dopustili a čo naopak považuješ za najvyššiu métu, ktorú ste dosiahli?
Za dvadsať rokov sa stane kadečo. O chybách možno ani neviem, veci sa skrátka udiali. Bola kopa zmien v zostave, tomu sa nevyhneš. Nás našťastie po prvotnom zbrzdení vždy posunuli ďalej a boli nakoniec prínosné. Vždy sme mali obmedzený rozpočet, lebo proste Slovensko, Košice, občas si nezamestnaný, často robíš za málo, k tomu časom účty, rodiny, priority. V týchto podmienkach sme z toho vytrieskali maximum. Podarilo sa nám zahrať si v štyroch krajinách, čo dnes nikoho neohúri, zažili sme festivaly a koncerty s veľmi dobrou odozvou, hrali sme na OEF, čo každá extrémna, aj „veľká“ banda berie ako významný moment existencie, po svete máme demo a 6 oficiálnych CD s hudbou, ktorá fakt nie je pre každého, ale komu sa zapáči, ten si ju zapamätá. V neposlednom rade ju niekto vydať chcel, čo celkom zaváži. Všetko sa nám podarilo bez nejakého kopírovania či sledovania trendov – napr. načo hrať typický USBDM, keď vieme urobiť ešte väčšiu zbesilosť. Mohli sme o dosť viac koncertovať, lenže niekedy nemáš zostavu, inokedy čas, a za občas minimálne cesťáky to nejde donekonečna. Celkovo som ale osobne spokojný a rád za to, čo sa podarilo – mám doma nahrávky, ktoré si rád pustím, nie preto, že sú naše, ale skrátka ma bavia.

NOMENMORTIS bol okrem iného zaujímavý aj textovou náplňou, ktorá nie je pre tento druh hudby príliš typická. Mám na mysli mnohé historické zastavenia, ktorými si sa zaoberal. Je vo všeobecnosti história tvojim obľúbeným koníčkom? Ktorá historická epocha je ti najbližšia?
Nebolo to celé len o histórii, nejaké tematické okruhy by sa vysledovať dali, v podstate som chcel tú hudbu mať tak trochu o niečom, nie nejaké hlúpe pseudogore a fekal-porno (v súčasnosti fakt mor scény, skrátka neberiem), rôzne podoby infantilného „boja proti niečomu/za ideu/“ a podobne. Časom som sa vykašlal aj na nejaké ventilovanie osobných pocitov, koho to kurva má zaujímať, keď už ani mňa nie 😀 História ma baví odkedy viem čítať, fascinujúce na nej je, že my ju síce študujeme, skúmame, odhaľujeme, analyzujeme, sme v tom fakt dobrí, sme ale totálne neschopní sa z nej akokoľvek poučiť, robíme stále tie isté chyby, opakujeme stále tie isté vzorce, toto musíme mať geneticky dané, inak si to neviem vysvetliť. Aj to, čo sa deje v súčasnosti, je len logickým výsledkom reťazca predošlých udalostí, vždy k tomu dochádza, a my sa vždy postaráme o to, aby k tomu dochádzať neprestávalo. Historická epocha je mi blízka tá, ktorú žijem, úprimne, žije sa tu o dosť pohodlnejšie a bezpečnejšie než pred 500 rokmi, aspoň pokiaľ ide o túto našu „euroatlantickú civilizáciu“, aj keď celkovo my ak sa na tomto svete všetci nespamätáme, v istom časovom horizonte nadobro skončíme. Pokiaľ ide o Európu, v textoch som sa dosť orientoval na obdobie stredoveku a raného novoveku, pokiaľ ide o prax výkonu trestu smrti a vecí s tým spojených, hlavne z pohľadu, aké je človek v podstate kruté stvorenie a čím sa vie zabávať. Inak napríklad Rímska ríša a jej svet, nástup stredoveku, konflikt kresťanského a pohanského sveta, resp. sveta ľudí starých vier, málo sa hovorí o tom, že križiacke výpravy neprebiehali len na Blízkom východe, ale takisto aj v Pobaltí, vikingovia, ich obchodné, koristnícke i objaviteľské výpravy, ktoré napr. mali vplyv na vývoj veľkej časti Európy, Mongolská ríša, tridsaťročná vojna a podobne. Nedávno som si občerstvoval 1. a 2. svetovú vojnu, vojnu vo Vietname, je toho dosť. Samozrejme dejiny a zločiny totalitných ideológií, ľudia by ich mali poznať, aby ich manipulátori neopili rožkom, čo, ako sledujem, im fakt nedá veľa práce. No a potom námorné objavy, kolonizácia, hlavne jej konflikt s americkými kultúrami, vyúsťujúci do ich pokračujúceho ničenia. A potom vývoj človeka, ktorý sa nám proste podarilo slušne zmapovať a nejaké lietajúce taniere by som z neho asi radšej vynechal, najbližší príbuzný v Afrike proste vyžiera mozog z makaka, s tým sa dá vyrovnať :-.D A ešte jednu vec by som pripomenul, dnes sa na ňu dosť zabúda – históriu treba skúmať, odhaľovať ju, dávať ju do súvislostí, ale vymýšľať si ju je nebotyčne úbohé.

Ďalšie z diel, ktoré v knihe spomínaš je Sapkowského Zaklínač. Máš viacero obľúbencov v tomto žánri? Ktoré ďalšie tituly by si odporučil?
Sapkowski práve preto, že je to taká „iná“, nehrdinská, neidealistická fantasy. Inak v tomto žánri ešte Tolkien, bez neho to nejde, a potom občas niečo iné, ale vo všeobecnosti nie som nejaký extra čitateľ tohto žánru. Inak je môj obľúbený autor Kulhánek, to je skrátka nárez za nárezom. A celkom v pohode je František Kotleta. Proste ako oddychovku od vážnejšej literatúry mám tieto krvavé hostiny 😀 Zo Slovenska ma solídne dostalo, keď sa na Divoký západ vydal Juraj Červenák, to sa fakt podarilo.

Podľa tvojich slov neovládaš žiadny z hudobných nástrojov, čo v knihe hodnotíš ako jasné mínus s tým, že v tvorbe si bol vždy odkázaný na komponovanie niekoho iného. Nikdy si na žiadny nástroj ani neskúšal hrať?
Na braneckom kurze som sa na španielke naučil “cigánske G-čko“ a tým to tak nejako vyšumelo.

NOMENMORTIS s aktívnou činnosťou skončil, ale ty sa hudbe venuješ naďalej. Aké aktivity v tomto smere vyvíjaš?
V prvom rade som sa natvrdo odstrihol od nejakých organizovaní koncertov či pokusov o manažovanie čohokoľvek, našťastie to už robiť nemusím. Píšem pre Metalopolis, Incipitum (?! Web stojí vyše roka, ale možno raz…), Gutter Society, Podsvetie zine a nejaké promo alebo reporty dávam aj do denníka Košice:dnes, či tam niečo vyvádza ani netuším, pred časom niečo na účet prišlo, ale už dlho nič. To je asi maximum, ako sa dá s metalom preniknúť do slovenských „serióznych médií“.

Skús prezradiť niečo zo svojich plánov v najbližšej ale aj vzdialenejšej budúcnosti. Nemáš chuť pustiť sa do ďalšieho knižného dobrodružstva?
Ja si v prvom rade musím dávať dokopy živobytie jazykového redaktora a prekladateľa na voľnej nohe, ktoré kríza skatovala skutočne monumentálne + zvlášť na jazykovú úroveň publikovaných vecí z akéhokoľvek žánru sa tu priam epicky serie, a ešte mu dal ranu minuloročný kolaps/tunel na slovenskom knižnom vydavateľskom trhu. Toto je priorita. Knižné dobrodružstvo je už ale rozbehnuté, s kamošom, basákom z MORDUM, urobíme jeho knihu. Menší rozsah, ale vlastne rovnaká doba a prostredie. Má to riadnu atmosféru starých i nových čias, minimálne dve dejové línie, realitu a fikciu, výborný jazyk a štýl, skoro by som povedal, že je to materiál, za aký lietajú literárne ceny. Má to názov „Please no disco tonight“, čoskoro budú ukážky a začne sa s kampaňou, pretože treba aspoň 200 ľudí, ktorí by vec reálne podporili. Ja mám nejaké ďalšie vlastné nápady, ale tie sú väčšinou zatiaľ len v hlave, plus asi dva náčrty. Kedy z toho niečo bude, to je fakt vo hviezdach.

Vďaka za rozhovor. Niečo na záver…
Vďaka za priestor, nech sa darí. Kto by chcel knihu, tak voľných je možno 30 posledných kusov. A sleduje dianie okolo Please no disco tonight, myslím, že je tu šanca na fajn vec.

Dagon