IRON MAIDEN – The Book Of Souls (2CD-2015, Parlophone)

The Book of SoulsDlho predlho som zvažoval, či sa do recenzie ktorú práve čítate, vôbec pustiť. A nebolo to z dôvodu, že by som mal k novinke nejednoznačný vzťah a ťažko hľadal svoj postoj k nej. Práve naopak. Z hľadiska recenzenta predstavuje totiž IRON MAIDEN moju achillovu pätu a stelesňuje zoskupenie, ktoré vnímam absolútne nekriticky a vo všetkých smeroch pozitívne. A tak čítať kritickú rozpravu na ich účet odo mňa je rovnaká utópia, ako chcieť počuť pravdu od politika. Bola to totiž práve táto britská (dnes) šestica, ktorá ma k tejto hudbe priviedla a naočkovala ma tak vírusom, ktorý zožiera moje vnútro už takmer tridsať rokov. A s každým novým príspevkom do ich bohatej diskografie sa prenášam znovu späť do druhej polovice osemdesiatych rokov do obdobia, kedy sme touto hudbou žili, aby som znovu videl Borisa, Libora, Heňa, Ivana, Erika a zdieľal spolu s nimi neskonalú radosť z objavovania nových skladieb tvoriacich hudobnú históriu už v okamihu vydania.

No v prípade novinky „The Book Of Souls“ musím zároveň povedať, že Maiden ponúkli niečo, čo sa skutočne radí medzi to absolútne najlepšie, s čím počas svojej štyridsaťročnej kariéry prišli. Ak by som mal dosku zaradiť do kontextu celkového diela, jedná sa o dokonalý mix postupov posledného obdobia, teda od „Brave New World“ až po súčasnosť so silnou reminiscenciou na prekliatu dosku „The X Factor“ a sólovou tvorbou Bruce Dickinsona. A navrch trochu toho korenia dávnej zlatej éry osemdesiatok.

Medzi novinkou a predchodcom „The Final Frontier“ sa rozkladá päťročná pauza, doposiaľ najväčšia, akú si Briti dopriali. No je všeobecne známe, že toto obdobie nečinnosti bolo vynútené nepríjemnými zdravotnými komplikáciami frontmana. Našťastie všetko dopadlo dobre, no očakávanie výsledku bolo o to väčšie – navyše sa jedná o prvý štúdiový dvojalbum kapely s 92 minútami nového materiálu rozdeleného do jedenástich skladieb. Poďme sa teda bližšie pozrieť na to, čo luxusne vyvedený digibook, či 3LP (obidve verzie som si ako pravoverný fanúšik samozrejme zaobstaral), ponúka.

Iron MaidenÚvod celého diela predstavovaného záležitosťou „If Eternity Should Fail“ patrí netradičným fanfáram, do ktorých sú vpletené Dickinsonove úvodné slová, aby sa vzápätí naplno pridal zvyšok nástrojov. No nie s vervou, s akou začína Maiden tradične. Song sa rozbieha pomaly a majestátne a na ten povestný „kvapík“ príde až v druhej polovici tohto osem a pol minútového kusu. Viac ako čokoľvek od Iron to pripomína už spomínané spevákove sólovky, čo Bruce koniec koncov priznal. A tak na klasický materiál Železnej Panny príde až prostredníctvom dvojky „Speed Of Light“, teda príspevku osvedčenej dvojice Smith/Dickinson, ktorý sa radí do kategórie záležitostí typu „The Wicker Man“ či „Rainmaker“. A pokračuje sa vo veľkom štýle v podobe trojky „The Great Unknown“, ktorú nejde označiť inak ako jednu z hviezdnych záležitostí (nielen) tohto albumu. Klasická skladba kladúca veľký dôraz na nosné melódie za účelom dosiahnutia výpravnosti celku. Maiden, to sú však aj rozložité hudobné suity a jednou z nich je aj Harrisova, viac než trinásť minút trvajúca „The Red And The Black“. Čo k nej povedať? Veľkolepá kompozícia ukrývajúca v sebe množstvo zákutí a vychytávok, ktoré by iným vystačili na celý album. Mám na mysli hlavne jej druhú polovicu obsahujúcu dlhú, sedem minút trvajúcu inštrumentálnu pasáž dávajúcu spomenúť na dávne umenie ukryté v titulnom songu „Seventh Son Of A Seventh Son“. Červený a Čierny ponúka rovnakú bombastickosť, veľkoleposť a pompu. Veľkou devízou albumu je jeho kompaktnosť a pestrosť zároveň, čoho dôkazom je ďalší príspevok od dvojice Smith/Harris (mimochodom, novinka ponúka hneď štyri výsledky ich vzájomnej spolupráce), predstavujúci opäť tú jednoduchšiu a hitovejšiu stránku kapely. „When The River Runs Deep“ je strihnutá podľa podobného vzoru ako „The Great Unknown“ – song tiahne vpred svižné tempo stojace na rytmike
Harris/McBrain, aby nezadržateľne explodoval v melodickom a spevnom refréne. Zdá sa vám, že ďalší zo skladateľských pilierov Janick Gers zostáva v úzadí? K slovu sa dostane prostredníctvom titulnej, takmer jedenásť minútovej „The Book Of Souls“ nesúcej sa na podobnej vlne, ako Harrisová „The Red And The Black“. Po akustickom intre nasleduje majestátny riff pripomínajúci kompozíciu „Mother Russia“, ktorý posunie skladbu do vznosnej nálady plnej melanchólie a pátosu. No v momente, kedy sa zdá že si tejto atmosféry budeme užívať až do konca príde znovu rozložitá inštrumentálna pasáž vyvedená v rýchlom tempe spočiatku pripomínajúcom náladu dosky „Powerslave“ v songu „Losfer Words (Big ´Orra)“. Ďalší dôkaz toho, že Maiden je najsilnejší v dlhých rozložitých kusoch nezriedka pripomínajúcich filmovú hudbu.

Iron Maiden_promoDruhá polovica albumu začína svižnou „Death Or Glory“ nie nepodobnou tomu, čo priniesla doska „Brave New World“ prostredníctvom kusu „The Mercenary“. Melodická a nekomplikovaná päťminútovka s hviezdnym bridge, ktorý prekonáva aj samotný refrén vzdávajúca hold Manfredovi Albrechtovi von Richthofenovi známemu skôr pod prezývkou Červený barón je dôkazom toho, že autorská dvojica Smith/Harris sa počas komponovania dobre bavila. Istý zábavný moment ponúka aj úvod nasledujúcej „Shadows Of The Valley“, do ktorého jej autor Gers integroval ten istý gitarový riff, akým sa honosí „Wasted Years“. No napriek tomu kompozícia ponúkne počas sedem a pol minúty niečo, čo nemôžem označiť inak ako jeden z najsilnejších momentov celého albumu. Gejzír nápadov je takmer bezodný. No to najlepšie ešte len príde a postupne graduje v posledných troch kusoch dosky. Prvou zastávkou je posledný príspevok dvojice Smith/Harris „Tears Of A Clown“ pripomínajúci predčasný skon Robina Williamsa. „Zajtrajšok príde a odíde, ale klaun je stále rovnaký“ – musím súhlasiť so slovami Bruceho, ktorý (napriek tomu, že nie je autorom tejto perly), označil skladbu za jednu z najlepších, minimálne od roku 2000. Svojou dĺžkou najkratšia na albume, no zároveň nabitá neskutočným množstvom emócií. Pri pohľade na názov nasledujúcej „The Man Of Sorrows“ sa nejeden fanúšik mohol domnievať, že sa jedná o cover verziu z Dickinsonovej sólovky „Accident Of Birth“, no nie je tomu tak. Podobne ako pri skladbe „The Wicker Man“, ktorá sa nájde v diskografii Železnej Panny ako aj jej speváka, sa jedná iba o zhodu názvu. V tomto prípade jasne cítiť rukopis jej autora Daveho Murraya – pre neho typický lyrický úvod sa postupne pretaví do kompozície plnej sladkobôľnej melanchólie a všadeprítomného smútku, aby tak paradoxne priblížila Bruceho sólovú tvorbu. A je to práve frontman, komu patrí na albume nielen posledné slovo, ale kto je zároveň zodpovedný za jednoznačný vrchol „The Book Of Souls“. A pritom je jeho príspevok „Empire Of The Clouds“ tou najmenej typickou skladbou v celej kariére IRON MAIDEN. Veď už len fakt, že nosným nástrojom, takmer počas celej osemnásť minútovej hracej doby je piano, vraví sám za seba. Smutná záležitosť zaoberajúca sa tragédiou vzducholode R101, ktorá započala 4. októbra 1930 svoju cestu z Británie do Indie, aby všetkých 54 pasažierov našlo svoj hrob o deň neskôr vo Francúzsku je ukážkou nielen Dickinsonovho skladateľského génia, ale aj jasným dôkazom veľkosti Železnej Panny. A ak by mal byť „The Book Of Souls“ náhodou tým posledným zápisom do diskografie, odišiel by Maiden na absolútnom vrchole.

Doska si našla cestu medzi nedočkavých fans už pred tromi týždňami a odvtedy bez prestania atakuje moje sluchovody. Jej kúzlu som podľahol okamžite pri prvom stretnutí a cesty späť už jednoducho nie je. Ostatne presne tak, ako vždy od roku 1985, kedy som sa so Železnou Pannou stretol po prvý krát.

Dagon

http://www.ironmaiden.com/

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *