Na úvod dnešnej recenzie sa musím priznať k jednej veci. Totiž, celý ten humbug okolo mysteriózneho švédskeho telesa GHOST (krátko GHOST B.C.), ktorý je silnou a veľmi podstatnou zložkou celého tohto podniku išiel od začiatku spoľahlivo mimo mňa. No pre túto kapelu patriacu do rovnakej kategórie ako povedzme americký putovný cirkus KISS, je práve vizuálna (či skôr divadelná) stránka naozaj životne dôležitá. Iste, uznávam, že celá táto do posledného detailu premyslená a svojim spôsobom šokujúca hra má čosi do seba, ale ja som si niečím podobným prešiel v druhej polovici osemdesiatych rokov spolu s Kingom Diamondom, ktorý vsadil na podobnú kartu, no doviedol ju k neporovnateľne podmanivejšiemu výsledku. Takže v mojom prípade mal Papa Emeritus I, II a III a jeho zástup bezmenných Ghúlov pozíciu o poznanie sťaženú.
No napriek tomu som debutový kus „Opus Eponymous“ vnímal ako čosi naozaj vydarené a zdravo drzé, stojace na nezakrytom inšpirovaní, uctievaní a nezriedka takmer ironickom vykrádaní dávnych klasických majstrov z hlbokých sedemdesiatok. Ak by bol niekto, kto s týmto švédskym fenoménom ešte nemal tú česť, popísať ich produkciu nie je vecou zložitou. Kúsok Mercyful Fate, štipka Kiss, odrobinky Deep Purple, Uriah Heep a to všetko stmelené spojivom zvaným Black Sabbath. A k tomu zvyšné ingrediencie podobnej chuti dodávajúce celku svojský oder. Alebo inak: GHOST dokázali zmiešaním dobre známych prímesí vytvoriť niečo, čo žije svojim vcelku originálnym životom zahalené do dymu a ohňa pekelných mocností za ich neustáleho a ultimátneho velebenia. Dvojka „Infestissumam“ priniesla zmenu frontmana, avšak výsledok kráčal v navlas rovnakých stopách ako debut. A musím povedať, že jeho kúzlu som zostal dokonale chladný. A tak som k aktuálnemu opusu „Meliora“ nepristupoval s veľkými očakávaniami.
No hudba je geniálnym fenoménom, ktorý nemožno vysvetliť logikou, ani spútať všeobecne platnými postulátmi. Je to vždy vec citu a srdca – inak si totiž neviem vysvetliť fakt, že hoci novinka prináša opäť iba zmenu speváka (aktuálne Papa Emeritus III – alebo je to stále jeden a ten istý? Kto vie?) a inak je opäť všetko pri starom. GHOST po tretíkrát útočia rovnakými zbraňami, no tentoraz sa im jednoducho podarilo prísť so skladbami, ktoré držia pohromade. A to napriek tomu, že aktuálne balansujú na hrane umenia a nablýskaného gýču viac než kedykoľvek v minulosti.
Úvod dosky však moje predchádzajúce slová zdanlivo neguje. Prvý kus „Spirit“ totiž predstavuje v mojich očiach jasne najslabší kus celého kompletu. Jedná sa o skladbu plynúcu nezáživne vpred bez toho, aby vyvolala čo i len náznak emotívnosti, čo rozhodne nie je dobrá vizitka. No hneď druhá položka „From The Pinnacle To The Pit“ stáča kormidlom tým správnym smerom aby dokázala, že basgitara má v rockovej hudbe stále svoje pevné miesto a pred jej masívnym a dominantným zvukom sa musí skrčiť zvyšok orchestru. „Cirice“ zaujme hneď v úvode akustickou vyhrávkou v ktorej (nemôžem si pomôcť) počujem skrytú poklonu titulnej skladbe slayerovskej „Seasons In The Abyss“. No tá podoba samozrejme rýchlo vyprchá a prenechá svoje miesto plnokrvnému rockovému vyzneniu so silným dôrazom na melodický a spevný refrén nebezpečne koketujúcim s popom. Ten pop nespomínam náhodou. Po krátkom intermezze „Spöksonat“ totiž prichádza najmelodickejší a najhitovejší kus albumu „He Is“, za ktorý by sa nemuseli hanbiť ani krajania Abba. No napriek tomu sa táto záležitosť počúva až nebezpečne ľahko a dobre. No to, že GHOST dokážu pritlačiť na pílu dokazuje nasledujúca záležitosť „Mummy Dust“ prostredníctvom ktorej opäť ožívajú prastaré kontúry starej pevnosti Mercyful Fate. Avšak hlavné ťažisko týchto rarachov tkvie hlboko v sedemdesiatych rokoch a v tomto duchu sa nesie aj nasledujúca rozložitá „Majesty“. Úvod je vďaka prítomným hammondom poklonou dávnemu umeniu Deep Purple, aby song postupne gradoval až do očakávaného super melodického refrénu. Druhé tu prítomné intermezzo nazvané „Devil Church“ vo mne evokuje debutovú dosku slovenských Prúdov, no tieto úvahy zmiznú s príchodom môjho súkromného vrcholu dosky „Absolution“. A hoci je nosný riff kopírkou tracku „Witches Dance“ od spomínaných Mercyful Fate (schválne sa na túto až prílišnú podobnosť zamerajte), je to práve táto záležitosť, ktorá mi šmakuje najviac. Posledné slovo patrí piesni „Deus in Absentia“, aby sa GHOST za zvukov záverečného chorálu zatratených po necelej trištvrte hodine rozlúčili.
Záverom treba povedať jednu vec. „Meliora“ nepredstavuje dielo, na ktoré by sa v budúcnosti spomínalo ako na to, ktoré bolo jasným a nespochybniteľným zlomom v ďalšom hudobnom vývoji. Na to nemá potrebnú originalitu ani kvalitu. No každý raz za čas potrebuje nahrávku, pri ktorej sa bude jednoducho baviť. A túto požiadavku splní GHOST bez problémov mierou vrchovatou.
Dagon