Jedným z najpodivnejších, najtajomnejších a legendami opradených príbehov dvadsiateho storočia je bez debát určite zánik Djatlovovej výpravy. Jedná sa o označenie pre neobjasnené úmrtia deviatich členov výpravy, ku ktorému prišlo v nočných hodinách 2. februára 1959 v ruskom pohorí Ural. Výprava zahynula na úbočí hory Холат-Сяхыл (hora mŕtvych). Stany v ktorých spali jej členovia boli rozrezané zvnútra a turisti sa dali na útek bosí a nahí pri teplote -30 °C, aby boli neskôr nájdené ich telá s rozbitými lebkami, polámanými rebrami a vytrhnutými jazykmi.
A prečo to vlastne spomínam? Britská úderka ELLORSITH sa na svojom debutovom EP „1959“ totiž rozhodla spracovať tento desuplný príbeh po svojom a priniesť tak hudobnému svetu svoj pohľad na túto mysterióznu záležitosť. Ako teda opísať tento prvý zápis z ostrovov? Povedať o minialbume „1959“ že obsahuje päť songov v duchu black/death metalu o celkovej dĺžke necelej polhodiny by bolo značne nepresné a nedostatočné. Áno, je síce pravda že ELLORSITH sa uviedol na hudobnú scénu produkciou vyznačujúcou sa odérom smrti a temnoty (treba povedať, že death metal má jasne navrch hlavne vďaka neskutočne surovému a neľudskému hrdelnému prejavu doplneného krutými zvukmi bicej artilérie odpočítavajúcej posledné chvíle všetkého živého), no black sa hlási neprepočuteľne o svoje práva prostredníctvom studeného zvuku gitár a ich riffovania. Poďme si teda toto ich snaženie sa priblížiť trochu podrobnejšie.
Úvodná minútová introdukcia „Vvedénije“ vytvorí atmosféru príchodu niečoho neznámeho a tajomného, pričom stačí k tomu tak málo. Pár klávesových tónov tvoriacich podklad pre deklamáciu v ruskom jazyku. A potom… PRÁSK… a nezostane ani kameň na kameni. Nasledujúce tri songy („Susurration“, „Marasmus“ a „Lichryre“) sa síce vyznačujú podobnou výstavbou vyznačujúcou sa neskonale masívnou a miestami až nepriestupnou zvukovou stenou, ktorej sila vás zrazí na kolená a nechá vás pocítiť smrteľnosť uralskej mrazivej februárovej noci až na hranice znesiteľnosti. Iste, „Marasmus“ sa vyznačuje silnou dávkou melódií, no tie rozhodne neslúžia ako uľahčenie tej nesmernej ťažoby, ale naložia na vaše plecia ďalšiu nálož temnej depresie a čierneho smútku. A hlavne už spomínaný Hlas, ktorý akoby ani nepochádzal z tohto sveta. Jeho neľudsky krutá živočíšnosť je zjavom naozaj ojedinelým, aby tak dokonale doplnila mizériu vykresľovanú surovým zvukom ostatných nástrojov. No to ešte nie je všetko. To najhoršie si nechali ELLORSITH až na samotný záver v podobe deväťminútovej tryzny „Compelling Natural Force“. V druhej polovici tejto skladby totiž kapela zaradí pomalé tempo ťahajúce sa ako smrteľne čierne bahno, ktoré vás stiahne na úplné dno z ktorého už nie je cesty späť. A keď sa už zdá, že nič horšie prísť ani nemôže, nastane čas pre záverečné outro vykresľujúce posledného preživšieho úbožiaka opakujúceho svojim krajne zúfalým hlasom svoju poslednú modlitbu kým sú desivé hlasy bližšie a bližšie.
Nedá sa povedať, že by ELLORSITH svojim EP „1959“ priniesli niečo navýsosť originálne či prevratné. To naozaj na ich debute nenájdete. No stačí pár vypočutí a uznáte, že na celej tej veci NIEČO je. Niečo, čo vás prinúti vracať sa k tejto obskúrnej nahrávke znova a znova. A myslím, že meno ELLORSITH rozhodne nepočujeme naposledy.
Dagon