Poskočili sme o 12 mesiacov vpred do roku 1995. Európska únia sa rozšírila o Rakúsko, Švédsko a Fínsko, japonskú oblasť Kóbe postihlo zemetrasenie o sile 7,2 Richterovej stupnice, ktoré si vyžiadalo 6433 obetí a americká spoločnosť Microsoft uviedla na trh software Windows 95. Bosna a Hercegovina vyhlásila svoju nezávislosť, kým v Srebrenici došlo k masakru 8000 bosnianskych mužov. Sonda Galileo bola navedená na obežnú dráhu Jupiteru a Velvet Underground boli prijatí do rockovej siene slávy. Svet sa rozlúčil s Josefom Bekom, Martinom Růžkom, Juanom Manuelom Fangiom či Deanom Martinom. A BLACK SABBATH prišli 20. Júna s doskou „“Forbidden“.

Túto dosku nahrala rovnaká zostava, aká sa stretla v štúdiu počas nahrávania „Tyr“, no postavenie jednotlivých členov sa zásadne zmenilo. Kým totiž počas nahrávania „Headless Cross“ a „Tyr“ bol Cozy Powell Tonymu Iommimu rovnocenným partnerom, teraz vystupoval v úlohe jeho podriadeného. No každopádne to bol práve Cozy, kto chcel smerovanie Sabs vrátiť práve niekam do sféry pred obdobím „Dehumanizer“. A hoci sa to na prvý pohľad podarilo, nová doska kvalitu svojich predchodcov nedosahovala. A kritika tentoraz vychádzala priamo z tábora kapely. „Ktorú dosku mám najmenej v obľube? To vám môžem ľahko povedať“, hovorí Tony Martin. „Rozhodne „Forbidden“. Pritom sa ale stále nájde dosť ľudí, ktorí mi píšu a hovoria, že je to najlepší album, aký som kedy urobil. Ja im na to hovorím – prečo? Preboha, prečo? Toto album bola tá najväčšia sračka, že to tak musím povedať“.

Za nie príliš šťastný nápad považujem prizvanie speváka Ice T z rapmetalovej kapely Body Count, ktorý hosťoval v úvodnom songu „The Illusion Of Power“ a tento nápad sa okrem Tonyho Martina príliš nepozdával ani Cozymu. No za oveľa nešťastnejšie rozhodnutie považujem angažovanie gitaristu zo spomínanej skupiny Ernieho C do úlohy producenta. Ernieho zámer bol vrátiť BLACK SABBATH tvrdosť a surovosť prvých troch dosiek, čo sa ale logicky nemohlo podariť a čo zapríčinilo nešťastné konečné vyznenie novinky, ktorá vďaka tomu znela ako demo nahrávka. Producent taktiež tlačil Cozyho do polôh, ktoré mu vôbec nesedeli a na mnohých miestach znie nahrávka značne metal-rapovo. Nový prístup, čo sa písania textov týka, skúsil tiež Martin: „Snažil som sa na to dívať z pohľadu ľudských emócií. A to som mohol dosiahnuť iba tak, že som si vôbec nič nepísal. Za celú dobu som sa ani raz nedotkol pera a papiera. Texty sa vôbec prvýkrát dostali na papier keď šiel obal do tlačiarne. Jednoducho som si iba nastavil mikrofón, pustil si hudobnú stopu a spieval. To, čo počujete je presne spôsob, akým texty a melódie vznikali. Tie texty som rovno spieval a nepísal som si ich.“ To, že táto cesta nebola správna potvrdil neskôr aj samotný Tony Iommi: „Rozhodne to bol nesprávny krok, úplne zbytočný a naozaj toho ľutujem.“

Tak či tak, album „Forbidden“ rozhodne nepatrí medzi najžiarivejšie záseky v dlhej diskografii BLACK SABBATH a pre mnohých fanúšikov predstavuje úplné dno. Ja osobne by som to až tak tragicky nevidel a hoci boli Sabs v období jej príprav jasne v kreatívnom údolí, svoje svetlé a kvalitné chvíle rozhodne má. Či už to je druhá v poradí „Get A Grip“ nesená na košatom Iommiho riffe a explodujúca v chytľavom refréne, melodická „Can´t Get Close Enough“ nie nepodobná kusu „Psychophobia“ z predchádzajúceho opusu, baladická „I Won´t Cry For You“, či bluesovo rozvláčna „Sick And Tired“ pripomínajúca silne klenot „Heart Like a Wheel“ z dosky „Seventh Star“. Absolútny vrchol ale prichádza v samotnom závere v podobe trojice „Rusty Angels“, titulnej „Forbidden“ a záverečnej „Kiss Of Death“, ktorou sa Sabati rozlúčili s Martinovou érou viac než dôstojne.

Na následnom turné zazneli nové kusy „Get A Grip“, „Rusty Angels“ , „Can´t Get Close Enough“ a istý čas tiež „Kiss Of Death“. Sabs sa vybrali na cesty s Motorhead v Amerike a následne im v Európe predskakovali švédski Tiamat propagujúci v tom čase svoje geniálne dielo „Wildhoney“. Na týchto koncertoch však už nesedel za bicími Cozy Powell, ktorého 19. augusta nahradil staronový bicman Bobby Rondinelli. V rámci tohto turné zavítali 14. septembra na bratislavský amfiteáter, kde neutíchajúci dážď vytvoril absolútne dokonalú kulisu a tento koncert tak aj vďaka nemu zostáva natrvalo zapísaný v mojej pamäti. Po skončení tour tak skončila definitívne aj éra Tonyho Martina a chystalo sa veľké znovuzjednotenie pôvodnej zostavy zachytené na koncertnej doske „Reunion“.

Perličky okolo „Forbidden“
So spomínaným spevákom Icem T sa pôvodne uvažovalo, že by naspieval celú dosku, ale nakoniec zostalo našťastie iba pri úvodnom songu.

Pôvodne zamýšľaný názov dosky bol „The Illusion Of Power“, z čoho ale nakoniec zostala iba úvodná skladba.

Nahrávanie celej dosky trvalo osem dní, čo bolo najmenej od čias „Paranoid“.

Obal dosky tvorí komiksová kreslená Smrtka, za čo si kapela vyslúžila množstvo kritiky, ale ten sebaparodujúci obal je presne to, čo chceli dosiahnuť. Oveľa zaujímavejšia je však zadná strana obalu, kde sú okrem celej kapely zachytené tiež karikatúry Iceho T, Ernieho C, Milesa Copelanda, Cozyho bývalej manželky Val a tiež výtvarníci, ktorí celý obal navrhovali.

Zaujímavý je motív textu skladby „Rusty Angels“. Hovorí o pohrebisku lietadiel v texaskej púšti.

Japonská verzia dosky obsahovala bonus v podobe songu „Loser Gets It All“.

Dagon