BLACK SABBATH – Mob Rules (LP-1981, Warner Bros. Records)

Prešlo ďalších 12 mesiacov a sme v roku 1981. Realizoval sa prvý let Boeingu 767 a Space Shuttle Columbia, prvého znovu použiteľného raketoplánu. Vznikla hudobná stanica MTV, zosobášili sa princ Charles a princezná Diana a boli zaznamenané prvé prípady AIDS. Vo Francúzsku bol zrušený trest smrti, Izrael obsadil Golanské výšiny a v Poľsku bolo vyhlásené stanné právo. Narodili sa Eliah Wood, Felipe Massa, Fernando Alonso a Patrik Stoklas. Zomreli Zdeněk Burian, Jiří Voskovec, Bob Marley a Omar Bradley. A BLACK SABBATH vypustili do sveta 4. Novembra album „Mob Rules“.

Doska vznikala v dobe viac než priaznivej pre tvrdú rockovú hudbu všeobecne. Z Británie sa šíril ako endemická nákaza heavy metal a k volaniu do zbrane sa pridávali stále ďalšie a ďalšie kapely. Sabs nezostali bokom a po viac než skvelom úvode s novým vokalistom „Heaven And Hell“ vtrhli do tohto revolučného obdobia o rok s doskou „Mob Rules“. Verní heslu, že víťazná zostava sa nemení zostali aj u osvedčeného producenta Martina Bircha a to, že to bol rozhodne krok dobrým smerom dokazuje celkový sound novinky. Novinky, ktorú ja osobne hodnotím ako prvý z troch po sebe idúcich štúdiových albumov, ktorým by som dal z hľadiska celej diskografie BLACK SABBATH dokonalé absolutórium. A je trochu paradoxom, že sa tak stalo u dosiek, ktoré boli viac než inokedy postihnuté stigmou nekonečných personálnych zmien. Ale o tom neskôr.

Faktom je, že jedna rošáda, tentoraz na bubeníckej stoličke sa v priebehu predchádzajúceho turné už udiala, keď frustrovaného a prakticky nepoužiteľného Billa Warda vystriedal Vinny Appice. No je zároveň pravdou, že jeho štýl nie je od svojho predchodcu zase až tak vzdialený. Obidvaja patria viac medzi silových hráčov, pričom sa ich rukopis vyznačuje skôr dôrazom na rytmus ako na jemné a rafinované technické finesy. No Vinnyho považujem napriek espochybniteľným Billovým kvalitám a zásluhám, predsa len o čosi všestrannejšieho hráča. I keď ten najpovolanejší, Geezer Butler to vidí trochu inak: „Bill je kráľ, aspoň čo sa mňa týka. Vinny je tiež výborný, má ale úplne iný štýl, viac funky, no hrá sa s ním výborne. Zo všetkých bubeníkov s ktorými som hral je pre mňa Bill číslo jedna a Vinny číslo dva“. Geezer bol však rozhodne spokojný s tým, že dlhodobé bremeno v podobe textovej zložky dosky, ktoré v Ozzyho ére niesol prakticky celé na svojich bedrách tentoraz z neho sňal Ronnie, ktorý je uvedený ako výhradný autor lyriky albumu. No ako ďalej hovorí, tu niekde začali aj prvé problémy v inak bezchybne sa rozbiehajúcej spolupráci: „Ronnie si myslel, že album „Heaven And Hell“ je tak úspešné preto, že všetko urobil sám. Nepriznával nikomu ďalšiemu podiel na výsledku. Ale to album preboha vytvoril Tony! Aspoň po hudobnej stránke.“ Skrátka, príliš množstvo výrazných individualít – to nemohlo fungovať. Aspoň nie príliš dlhú dobu. No tak či tak, „Mob Rules“ je skvostom, ktorý na mojom súkromnom nebi žiari najvyššie.

Áno, čiastočne chápem kritické hlasy, ktoré hovoria o tom, že doska v podstate iba kopíruje úspešnú formulu svojho predchodcu. Stačí si porovnať úvod v podaní „Turn Up The Night“ s o rok staršou „Neon Knights“, či nádhernú suitu „The Sign Of The Southern Cross“ s titulnou „Heaven And Hell“. A rovnaké sú aj závery albumov, kedy „Lonely Is The Word“ nahradila nemenej smutná a melancholická „Over And Over“. No napriek tejto na pohľad nelichotivej skutočnosti sa mi celkové prevedenie novinky ako celku javí o poznanie kvalitnejšie. Veď okrem spomínaných skvostov ešte obsahuje titulnú vypaľovačku „The Mob Rules“, hitovú stredne tempovú „Voodoo“, na netradičnom, no nekonečne tvrdom a dôraznom riffe nesenú „Country Girl“, odľahčenú a skvelým basovým sólom ozdobenú „Slipping Away“, či dokonale temnú a ťaživú „Falling Off The Edge Of The World“.

Samotná kapela vedomá si nespornej kvality nového materiálu na následnom turné predviedla okrem záverečnej „Over And Over“ s hrdosťou celý nový materiál, z ktorého však postupne vypadli skladby „Falling Off The Edge Of The World“, „Turn Up The Night“, „Voodoo“ a „Slipping Away“. Turné sa síce neobišlo bez zopár drobných komplikácií (o nich neskôr), no záznamy, ktoré boli urobené slúžili ako podklad k prvému oficiálnemu live albumu nazvanému „Live Evil“

Perličky okolo „Mob Rules“
Obraz použitý na obale dosky je dielom Grega Hildebrandta a nazýva sa „Mob Dream“. Tvár ktorá je zobrazená na plátne dala údajne vzniknúť Murrayovi – maskotovi zdobiacemu neskoršie Diove albumy. No oveľa podstatnejšou je skutočnosť, že obal obsahuje jednu nelichotivú pripomienku Ozzyho. V bahne naľavo od Gregovho podpisu je totiž slovo „kill“ a priamo pod Gregovým menom zase slovo „Ozzy“.

Text skladby „Country Girl“ bol inšpirovaný Ronnieho manželkou Wendy. Zvyšok skupiny s jeho názvom nesúhlasil, no Ronnie si ho nakoniec presadil.

Tajomný názov intra pred titulnou skladbou „E5150“ zase pochádza od Geezera, ktorý si želal, aby na albume bolo nejakým spôsobom zastúpené slovo „evil“. Stalo sa. Ak totiž arabské čísla nahradíte rímskymi, dostanete V, I a L.

Ešte čosi k spomínanému intru. Hlas v tomto kúsku hovorí latinsky frázu „Up The Villa“. To bol tiež Geezerov nápad, ktorý je oddaným fanúšikom anglického klubu Aston Villa.

K spomínaným drobným komplikáciám počas turné okrem iného patrili nepokoje, snehové búrky, Tonyho otrávené jedlo či Vinnyho poranenie suchým ľadom.

Určite najkurióznejším dôvodom pre zrušenie jedného koncertu bolo to, že pod ťažobou napadaného snehu sa prepadla strecha haly.

Dagon

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *