Je zaujímavé sledovať, ako sa u Quorthona v jeho umeleckej tvorbe striedajú obdobia nesmierneho kompozičného zápalu s chvíľami pocitov úplného vyhorenia a niekoľkoročného stiahnutia sa zo scény. A nemenej zaujímavý je fakt, že tieto obdobia boli vždy spojené s jeho alter ego v podobe dvoch sólových zápisov „Album“ a „Purity Of Essence“ vydaných ako sólové dosky pod menom QUORTHON.
Druhá menovaná sólovka vydaná v roku 1997 bola uzatvorením jednej takejto éry. Po vydaní štúdiového dvojalbumu „Purity Of Essence“ sa náš severan ocitol opäť v kreatívnom údolí a tak odložil svoju hudobnú činnosť (či už pod svojim menom, alebo pod názvom BATHORY) zase raz k spánku. Ten nakoniec trval štyri roky, kým nebol prerušený silne kontroverzným znovuzrodením starouhorskej grófky pod menom „Destroyer Of Worlds“, ktorý uzrel svetlo sveta 9. októbra 2001.
Mám rád všetky obdobia Quorthonovej hudobnej púte, či už sa jedná o jeho prvotné štýlotvorné a históriu píšuce dosky z obdobia 1984 – 1991, rovnako ako jeho sólové výlety, či mnohými nepochopiteľne zaznávané veci „Requiem“ či „Octagon“. No existuje jedna doska, ktorá mi jednoducho nesedí. A tou je práve Ničiteľ svetov. Nemôžem však povedať, že by to bolo spôsobené nekvalitnosťou materiálu. K tomu mal autor vždy ďaleko a pravdupovediac, natočiť podpriemerný album bolo jednoducho nad jeho sily. Problém tkvie skôr v nezakryte jasnej nedotiahnutosti, až odfláknutosti a podcenenia celej veci. Stačí sa pozrieť na obal a hneď vidieť, že tu čosi nesedí. A pritom z tak mnohovýznamového titulu sa dalo vyťažiť maximum. Avšak hlavný kameň úrazu vidím v Quorthonovej snahe zapáčiť sa všetkým svojim poslucháčom. Jeho fanúšikovia sa najneskôr s príchodom majstrovského kusu „Twilight Of The Gods“ totiž rozdelili na dva tábory vyznávajúce buď temnejšiu stránku toho najpravovernejšieho black metalu reprezentovaného prvými štyrmi doskami, alebo následnú vikingsky mrazivú éru velebiacu dávne doby mocného Severu.
V nasledujúcom období sa maestro snažil vyhovieť či už prvému („Requiem“ a „Octagon“), alebo druhému krídlu („Blood On Ice“). Novinka sa však vyznačovala jasnou snahou o uspokojenie obidvoch týchto táborov. Či už ide o songy ako „Lake Of Fire“, titulná „Destroyer Of Worlds“ inšpirovaná klasickým dielom Planéty Gustava Holsta, konkrétne časťou Mars (hoci to samotný Quorthon popieral), či heroické kusy „Ode“, „Pestilence“ a rekapitulujúca „Day Of Wrath“ kráčajúca v stopách (povedzme) „Hammerheart“, alebo razantné kusy „Bleeding“, „109“, „Death From Above“ alebo „Kill Kill Kill“ otáčajúce svoje kalné oči späť k obdobiu „Requiem“. Na jednej strane sa síce jedná o kvalitné kusy, ktoré obstoja samostatne, ale spoločne tvoria značne nesúrodý a nevyvážený celok. A to som nespomenul songy „Krom“ a „Sudden Death“, ktorej textovú náplň tvorí svet motoriek, či dokonca prostredie ľadového hokeja, ktorého bol Quorthon oddaný fanúšik.
Možno stačilo toto dielo rozdeliť na dve samostatné EP, pričom jedno by pôsobilo ako epický návrat BATHORY do dávnych vikingských dôb a druhé ako ďalšie pokračovanie autorovej sólovej kariéry a razom by boli skladby prijaté oveľa vrúcnejšie. Ktovie. Faktom ale zostáva, že Quorthon sa vrátil nasledujúci rok v tom najlepšom svetle pod menom „Nordland“, ktorý naveky uzatvoril jeho (nielen) hudobnú púť.
Dagon