Pomaly sa blíži jar a tak nastal čas si aspoň na chvíľu pripomenúť čas uplynulej jesennej melanchólie spadaného lístia a pochmúrnej zatiahnutej a daždivej oblohy. A myslím, že neexistuje nič vhodnejšie, ako nahrávka z kategórie toho najpravovernejšieho doom metalu. No a presne takýto album si našiel cestu ku mne v podobe debutového opusu ukrajinskej štvorice s mierne exotickým názvom VIN DE MIA TRIX. S predchodcom práve recenzovaného debutu pomenovaného „Once Hidden From Sigh“ v podobe EP „El Sueno de la Razon Produce Monstruos“ som síce nemal tú česť, čo bol ale o logický dôvod viac, aby som prvému full-length albumu venoval svoju pozornosť a nejedno sústredené vypočutie.
Doska čítajúca osem položiek s hracou dobou presahujúcou celú hodinu obsahuje kompozície rozprávajúce svoj príbeh tak, ako je to v doome zvykom na pomerne rozložitých plochách a hneď polovica z nich atakuje deväť či desaťminútovú hranicu. A nemalý šok vo mne VIN DE MIA TRIX vyvolali hneď v úvodných sekundách prvej skladby vzdávajúcej svojim titulom hold detektívnemu literárnemu velikánovi Sherlockovi Holmesovi nazvanej „A Study In Scarlet“. Úvodný gitarový motív totiž nie je ničím iným, ako dokonalou citáciou takmer dvadsať rokov starého drahokamu z klenotnice britských MY DYING BRIDE „The Cry Of Mankind“. V prvých sekundách som si skutočne myslel, že počúvam minimálne cover verziu tejto čiernej perly plnej zármutku a skazy. A to je presne ten nešvár, ktorý sa šíri celou nahrávkou „Once Hidden From Sight“ a týči sa nad ňou ako mohutný tieň. 
Tie citácie sú viac než zrejmé, no v porovnaní s Mojou umierajúcou nevestou im chýba (aj napriek ťažobe vychádzajúcej z potrieb daného štýlu) istá ľahkonohosť a švih. A druhou slabinou je to, že VIN DE MIA TRIX nedisponujú tak charizmatickým spevákom, akým je Aaron Stainthorpe. Andrew Tkachenko zostáva počas celej hracej doby v tých najnižších polohách iba s občasným výletom do melodickejších polôh s ktorými vypomáha basgitarista Alex.
No najväčší kameň úrazu tkvie v nekonečnej dĺžke jednotlivých songov, ktoré sa s pribúdajúcou hracou dobou na mňa vrstvia ako sto tonové oceľové traverzy, ktoré ma drvia svojou neznesiteľnou váhou. A akoby toho nebolo dosť, „Once Hidden From Sight“ je dvakrát prerušené klavírnym intermezzom „Là où le rêve et le jour s’effleurèrent“ a „La persistència de la memòria“, ktoré svojou nekonečnou dĺžkou a zároveň plytkým obsahom spôsobujú, že album stráca akýkoľvek náznak švihu a úbohý poslucháč sa postupne utápa v tom, ktorú skladbu vlastne počúva a celé dianie sa mu dokonale zleje do jedného šedivého a nudného celku. Ak by som mal predsa len vyzdvihnúť aké také svetielko nádeje v tomto nikdy nekončiacom mori hudobnej beznádeje, bola by to už spomínaná úvodná „A Study In Scarlet“ a „Silent World“ s predsa len nadpriemernou prácou s atmosférou, keď ťažké riffy plné zmaru striedajú lyrickejšie a o poznanie zasnenejšie pasáže. No tieto dve o čosi svetlejšie výnimky sú v zárodku spoľahlivo udusené zvyšnými šiestimi martýriami.
Nie, rozhodne nepatrím k ľuďom, ktorí by kritizovali nahrávku iba z toho dôvodu, že sa kapela netrafila stopercentne do môjho vkusu. Naopak, vždy sa snažím aj za takouto doskou nájsť niečo pozitívne dobre si vedomý toho, že za ňou stoja tie najlepšie úmysly a hromada práce. Ale na druhú stranu nemá zmysel zatvárať oči pred zjavnou neoriginalitou a silným podpriemerom. Takže tentoraz sorry, chlapci…
Dagon